Stefan Kürti´s Astro Web

Vášnivý premenár vytrvalec a maratónec

Každá hviezda ma stála úsilie. Pri každej z nich bolo plánovanie, pozorovanie a očakávanie. Každá mi pripomínala miesto, čas, ročné obdobie. Každá z nich má teraz svoju charakteristiku. Hviezdy, skrátka, sa stali mojimi hviezdami.

Leslie C. Peltier

Očaril ho pohľad z okna na súhvezdie Orión, ale predmetom jeho záujmu na celý život sa stali premenné hviezdy. Začal ich pozorovať už ako 16-ročný, vždy s prístrojom, ktorý mal práve k dispozícii. Fascinovali ho tie „meniace sa svetielka“ a zvlášť, čo všetko sa z nich dá určiť. Stal sa jedným z najproduktívnejších pozorovateľov premenných hviezd v strednej Európe, ktorému je málo aj 100 jasných nocí na Slovensku. Rozhodol sa premiestniť do španielskej Andalúzie za lepšou oblohou, kde ponúka hosting teleskopov slovenským amatérom. Amatérsky astronóm so skvelým detektorom v hlave, Pavol A. Dubovský.

Si najvýkonnejší vizuálny pozorovateľ premenných hviezd na Slovensku, mnohí ťa poznajú pod prezývkou „Amigo“. Svoje meno si uvádzaš ako Pavol A. Dubovský. Ako si sa dopracoval k prezývke?

Prezývka súvisí s mojou záľubou v španielskom jazyku. Vznikla už na gymnáziu a dosť sa vžila. Tak si píšem A. medzi krstné meno a priezvisko.

Aké bolo Tvoje prvé stretnutie s astronómiou?

V detstve. Spomínam si na výhľad z okna mojej izby, ktoré bolo orientované na východ. Nevedel som sa vynadívať na Orión. V tých časoch boli obce tak osvetlené, že sa to ešte dalo. Tak som začal čítať, vyrábať ďalekohľady a dostal som sa aj na hvezdárne. Tá prvá bola v Brne, ale najväčší vplyv na mňa mala hlohovecká. Zažil som ešte Eleméra Csereho, navštevoval krúžok Pavla Hazuchu, a pod vedením Vladimíra Karlovského som robil stredoškolskú prácu o zákrytovej dvojhviezde EG Cephei.

Čím ťa astronómia zaujala?

Už od začiatku ma zaujímali premenné hviezdy. Bolo pre mňa fascinujúce vypočítať si podľa orbitálnych elementov čas zákrytu a potom ho aj odpozorovať. A následne si zostrojiť O-C diagram časov miním a interpretovať ho povedzme tretím telesom v systéme. Niečo neuveriteľné. Veď v ďalekohľade to je len taká slabučká bodka a my dokážeme, z pomerne jednoduchého pozorovania, o nej toľko povedať. A táto fascinácia trvá vlastne dodnes. Stretávam sa síce už so sofistikovanejšími pozorovacími metódami, ale aj to čo o hviezdach dokážeme namodelovať je omnoho hlbšie.

Pýtam sa, či to nám Pán Boh úmyselne dal k dispozícii – tieto meniace sa svetielka, aby sme mohli vesmír ľahšie spoznať? Pravdupovediac, pozeranie sa na deep-sky objekty ma nikdy nepriťahovalo. Oproti akčným premenným hviezdam sa mi zdali nudné. Nuž, a paradoxne, to čomu sa v súčasnosti najviac venujem, sú práve hmloviny. Ale k tomu sa zrejme ešte dostaneme.

Pochádzaš z malej obce Rakovice pri Piešťanoch a najbližšia hvezdáreň sa nachádza v Hlohovci. Tvoja prvá návšteva hvezdárne bola však v Brne. Bola to len jednorazová záležitosť, keďže si začal pravidelne navštevovať hlohoveckú hvezdáreň. Kedy to bolo?

Brno som navštevoval často, lebo tam bola lokalizovaná časť mojej rodiny. Dokonca som sa v Brne aj narodil. V roku 1983, počas štúdia na gymnáziu v Piešťanoch som sa dozvedel z dennej tlače, že v Hlohovci majú zaujímavý astronomický krúžok. Zaujalo ma to, a tak som tam začal chodiť každý piatok. Vedúci krúžku Pavol Hazucha bol skvelý učiteľ. Ale pamätám si, že ma trochu sklamalo, že ostatní spolukrúžkari sa viac ako o hviezdy a astronómiu zaujímali o vtedy sa objavujúcu výpočtovú techniku.

Vravíš, že si začal vyrábať ďalekohľady. Bol si v tomto samouk?

Úplný, ale skončilo to pri pokusoch s lupami... Rýchlo som pochopil, že fabrická výroba je kvalitnejšia, no veľa sa toho v tej dobe zohnať nedalo. Prvé zákrytovky som pozoroval 5-cm monarom, ktorý sa starému otcovi podarilo vyradiť z inventára Československej ľudovej armády. Sú takí nadšenci, ktorí radšej ako samotné pozorovanie, majú výrobu ďalekohľadov. Postavia jeden, odskúšajú ho a už sa púšťajú do ďalšieho projektu. Ja som práve opačný prípad. Pozorujem s tým, čo je práve k dispozícii. Stačí si len vhodne prispôsobiť pozorovací program.

Tvojím pozorovacím programom sa stali premenné hviezdy. Ako 16-ročný si začal robiť vizuálne odhady zákrytových premenných hviezd. Mal si už skúsenosti s pozorovaním, či to celé začalo stredoškolskou prácou?

Začalo to trochu skôr. Vtedy koordinovala pozorovanie zákrytových dvojhviezd Brnenská hvezdáreň. Ale na Slovensku aj tá hlohovecká. Posielal som pozorovania tam, a tak sme sa spoznali s V. Karlovským, ktorý bol neskôr mojím školiteľom pri tej stredoškolskej práci. V súvislosti s EG Cephei mám jednu perličku. Pri vizuálnom pozorovaní sa používali mapky B.R.N.O., ktoré zväčša pripravoval, dnes už legendárny, Jindřich Šilhán a to tak, že si prezrel okolie premennej hviezdy a označil niektoré hviezdy v okolí ako porovnávacie. Podľa abecedy v zmysle klesajúcej jasnosti. Vtedy neboli dostupné fotometrické údaje pre hviezdy slabšie než 8. mag. Keď sme sa po rokoch, keď už bol k dispozícii katalóg TYCHO-2, pozreli na porovnávačky EG Cephei, ukázalo sa, že dve boli označené v nesprávnom poradí. Napriek tomu pozorovatelia hromadne pozorovali a tie výsledky sú použiteľné. Keď sa všetko spriemeruje, vychádza zreteľný O-C diagram, ktorý svedčí o prítomnosti tretieho telesa v systéme.

V čase, keď si sa rozhodoval o povolaní, zvažoval si, že by si sa astronómii venoval profesionálne?

Áno. Spočiatku sa mi to zdalo byť nedosiahnuteľné, ale nakoniec som si vybral štúdium fyziky na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave. Výber špecializácie však bol až v treťom ročníku, no vtedy na astronómiu neprijímali, a tak som sa dal k jadrovým fyzikom. Nakoniec sa to všetko zvrtlo tak, že školu som nedokončil, no dostal som solídne základy. Potom asi pol roka, až do odchodu na základnú vojenskú službu (ZVS), som bol zamestnaný na hvezdárni v Hlohovci. K astronómii som sa vrátil až po rokoch okľukou ako amatérsky vizuálny pozorovateľ premenných hviezd.

Odchodom na ZVS zrejme skončilo prvé obdobie Tvojich vizuálnych odhadov...

Presne tak. Posledné časy miním zákrytoviek som urobil počas práce na hlohoveckej hvezdárni v roku 1989. Ale až tak úplne to pravda nie je. Keď už som pozoroval kataklizmiky, prišiel Sebastián Otero s tým, že v dátach prehliadky ASAS-3, alebo z družice Hipparcos, sú niektoré potenciálne algolidy. Dát ale bolo málo na to, aby sa určila perióda. Tak navrhol, že ich budeme vizuálne pozorovať až kým niektorú nezachytíme počas minima. Skutočne sa to aj podarilo. Je o tom jedna publikácia. Čierne body na obrázku je CCD fotometria, ktorá sa urobila v Kolonici až na záver na potvrdenie periódy.

Po dvojročnej vojenskej službe si už nerozmýšľal nad štúdiom astronómie?

Áno, dokonca som nastúpil do školy. Ale dali ma späť do prvého ročníka, a to bola nuda v porovnaní s búrlivými spoločenskými udalosťami tých čias. Písal sa rok 1991. Tak som sa venoval iným veciam. Zaujímavosťou toho jedného roka je, že sme bývali na internáte spolu s Rudolfom Gálisom, dnešným predsedom Slovenskej astronomickej spoločnosti pri SAV a garantom Sekcie premenných hviezd a exoplanét, kde som predsedom ja.

Takže si to opäť vzdal a odišiel zo školy. Kam ťa zavial osud a čím si sa živil?

Začiatkom 90. rokov som sa nadchol pre myšlienku slovenskej samostatnosti. Angažoval som sa v národne orientovanej mládežníckej organizácii. Potom, ako bol tento cieľ splnený, som sa v roku 1996 presunul na Oravu. To súvisí s tým, že v predchádzajúcom „vlasteneckom“ období som spoznal úžasného človeka – Jána Siteka. Jedno obdobie bol ministrom obrany, potom starostom v oravskej obci Podbiel.

V Podbieli som založil združenie Vedecko-kultúrne centrum na Orave (VKCO). Mali sme tam skupinu mladých záujemcov o astronómiu, vytvorili sme aj Miestnu organizáciu Slovenského zväzu astronómov. Postavili sme si aj malú drevenú pozorovateľňu. Tu sa začalo druhé obdobie mojich vizuálnych pozorovaní. V Podbieli som urobil okolo 40 000 vizuálnych odhadov premenných hviezd, no profesionálne som sa venoval cestovnému ruchu. Mali sme cestovnú kanceláriu, ktorá organizovala aktívny cestovný ruch na Orave. Hlavná špecialita bolo ubytovanie v dreveniciach pamiatkovej rezervácie v Podbieli a splavovanie rieky na pltiach.

K pozorovaniu premenných hviezd si sa teda vrátil po ôsmich rokoch, v roku 1997, a na svedomí to má Karol Petrík z hlohoveckej hvezdárne. Ako k tomu došlo?

Hneď ako mi Milan Kamenický dokončil môj prvý Dobson, spýtal som sa Karola, čo takého rozumného by som mohol robiť s 20-cm Dobsonom. Dal mi 8 mapiek kataklizmatických premenných. To bol kľúčový moment mojej kariéry vizuálneho pozorovateľa. Pozorovať zákrytové dvojhviezdy už vizuálne nemalo zmysel, ale striehnuť na vzplanutia trpasličích nov to má zmysel aj dnes. A skutočne to ešte stále robím, akurát tých objektov už mám v programe okolo 200.

Pre tých, čo nie sú premenári, skús vysvetliť ako vlastne prebieha vizuálny odhad jasnosti hviezdy.

Sú na to viaceré metódy – Argelanderova, Nijlandova-Blažkova a pod. Všetky sú založené na porovnávaní psychického vnemu pozorovateľa pri pozeraní na premennú hviezdu a na hviezdy v okolí, o ktorých vie, že majú konštantnú jasnosť, a najlepšie ak aj vie ich elektronicky zmeranú jasnosť. Potom samotné meranie/pozorovanie je vlastne lineárna interpolácia medzi jasnosťou jasnejšej a slabšej porovnávacej hviezdy. Je to teda značne subjektívny proces.

Ak si pozorovateľ nedá pozor, môže namerať nezmysel. Ale ak má dobrú mapku a podarí sa mu správne „trafiť“ medzi dve porovnávacie hviezdy, tak už veľkú chybu neurobí. Navyše veľa vizuálnych pozorovateľov narobí veľa meraní. Tie keď sa spriemerujú, dajú rozumný výsledok. Celosvetovo sú zhromaždené hlavne v medzinárodnej databáze AAVSO (Americká asociácia pozorovateľov premenných hviezd). Aj v čase automatických celooblohových prehliadok sú tieto vizuálne pozorovania nenahraditeľným zdrojom informácií, a stále sa používajú v nových odborných publikáciách.

Po desiatich rokoch v Podbieli si sa presunul do observatória na Kolonickom sedle. Dostal si ponuku, ktorá sa neodmieta...

V roku 2006 ma oslovil Igor Kudzej, riaditeľ Vihorlatskej hvezdárne v Humennom, že potrebuje obsluhovať vtedy najväčší ďalekohľad na Slovensku. Rozmýšľal som asi 7 sekúnd. Tak sa začalo plodné, takmer 20-ročné pôsobenie v Kolonici.

Áno, už z Oravy sme organizovali expedície do Kolonice. Zúčastnil som sa niekoľkých astrostáží Variable a astropraktík, ktoré sa tam organizovali. Jeden spoločný cezhraničný projekt sme aj spolu zrealizovali. Igor mi sprostredkoval tiež zrkadlo pre môj obľúbený 30-cm Dobson. Potom prišlo pozvanie a začala sa „zlatá éra“. Igor vybavoval z pozície riaditeľa všetko čo ja označujem za „špinavú robotu“ – stretnutia z politikmi, komunikácia s úradmi, zháňanie financií, vystupovanie v médiách... Ja som sa pokojne mohol venovať pozorovaniu, spracovávaniu, vylepšovaniu techniky, projektom.

Začal si pracovať s 1m teleskopom. Bola to veľká zmena v porovnaní s prístrojmi, ktoré si používal dovtedy?

Vihorlatský národný teleskop (VNT) je unikátny prístroj. Takže pre každého, kto by s ním začal pozorovať, by to bola veľká zmena. Ja som vtedy veľké skúsenosti nemal, tak som sa učil za pochodu. Ďalekohľad vyrobili v 90. rokoch minulého storočia v Odese s predstavou, že bude slúžiť na fotoelektrickú fotometriu premenných hviezd. Takže prvý detektor bol fotoelektrický fotometer. Mal som možnosť zažiť jeho dokončovanie priamo autormi Nikolajom Dorokhovom a Andrejom Ryabovom. Aj to bol unikátny prístroj – dvojkanálový fotometer. Pre pozorovateľa dosť komplikovaným spôsobom bolo možné nastaviť súčasne premennú hviezdu a porovnávaciu, každú na iný fotonásobič. Pozorovať s tým bola skutočne dramatická záležitosť, no zvládli sme to.

Čoskoro sa však ukázalo, že citlivosť CCD kamier je omnoho vyššia, a hlavne je lepšia ich stabilita počas dlhšieho pozorovacieho radu. Prechod na CCD fotometriu tiež nebol jednoduchý. VNT má ohniskovú vzdialenosť 9 metrov, takže ktorákoľvek z vtedy (2009) dostupných CCD kamier dávala miniatúrne zorné pole. Tu sa ukázali schopnosti Igora Kudzeja, ktorý vybavil zdroje na kameru FLI PL1001E, no aj tak bolo zorné pole len 10 × 10 uhlových minút. Pre pozorovanie intermediálnych polarov je však dostatočné, tie najjasnejšie majú 13. magnitúdu a v zornom poli vždy sa nájde dosť vhodných porovnávacích hviezd. Tak sme mali vybavený ďalekohľad aj optimálny pozorovací program. Ten sa operatívne dopĺňal pozorovaniami vzplanutí trpasličích nov, alebo aj aktívnych galaktických jadier.

Mnohí sa venujú astronómii len pre zážitok z pozorovania. Ty ideš však o level vyššie, pozorovaním získavaš vedecké dáta. Čo považuješ za najcennejší výsledok tvojej práce?

My malí pozorovatelia veľký prevrat v astronómii neurobíme, a tak ja svoj prínos vidím viac v kvantite ako kvalite. Na ADS je momentálne 175 článkov, v ktorých som spoluautorom. Vizuálne pozorovania som už spomínal, elektronických svetelných kriviek bude vyše 10 000, spektier presne 1 020. Keby som mal byť predsa len konkrétnejší, tak nemusíme chodiť ďaleko do minulosti. Dva roky po výbuchu Novy Cassiopeiae 2021 sme objavili na jej svetelnej krivke kváziperiodické oscilácie. Trvajú dodnes. Na vysvetlení javu pracujeme s tímom Andreja Dobrotku zo Slovenskej technickej univerzity. Takže to vlastne ešte nie je hotový výsledok, ale mne ako pozorovateľovi, spôsobuje radosť už to, že sa takáto zmysluplná spolupráca rozbehla.

Počas pôsobenia na Orave si sa popri prísnej vede venoval aj cestovnému ruchu. Skúšal si niečo podobné i v Kolonici, veď neďaleký Park tmavej oblohy v Poloninách priam núka možnosť využiť kvalitnú tmavú oblohu na astroturistiku?

Vo všeobecnosti je oblasť Polonín skvelou príležitosťou na rozvoj tzv. prírodného turizmu. Čiže nie masový turizmus ničiaci pôvodné prostredie, ale dobre premyslené trvalo-udržateľné aktivity pre špeciálne cieľové skupiny. Do tohto astroturizmus skutočne výborne zapadá. Pracovali sme na vylepšovaní programov hvezdárne pre verejnosť a odrazilo sa to na zvyšujúcom sa množstve návštevníkov, ale aj na ich kvalite. Myslím tým to, že prichádzali ľudia už pripravení, zaujímajúci sa o záhady vesmíru a vznášali aj zaujímavé otázky. Z toho, čo som spočiatku považoval za nutné zlo oberajúce ma o čas na odborné pozorovanie, sa stali príjemné, vzájomne obohacujúce stretnutia. No a samozrejme hvezdáreň sa stala významným hráčom v oblasti regionálneho rozvoja. Dôležitým bodom v tomto úspechu bol fakt, že sme boli autentickí. Mohli sme ukazovať návštevníkom svoje vlastné výsledky, nielen rozprávať o tom čo niekde objavil Hubblov teleskop.

V roku 2021 si bol zvolený za predsedu Sekcie premenných hviezd a exoplanét. Bolo to ocenenie tvojich dlhoročných aktivít. Prekvapilo Ťa to?

Post predsedu Sekcie nie je za odmenu. Bol som od začiatku pri zrode myšlienky spoločných sekcií SAS pri SAV a SZA. A sekcia premenných hviezd a exoplanét mi tak nejako logicky „prischla“, takže ma to neprekvapilo. Myslím, že naša sekcia vcelku spĺňa to, čo sa od nej očakávalo. Aj keď v porovnaní s tými svetovými, ako sú AAVSO, VSS BAS, sme iná liga. Dosť veľa robí aj blízkosť Sekcie premenných hviezd a exoplanét Českej astronomickej spoločnosti. Bolo by zbytočné duplikovať niektoré ich aktivity, keďže naši vlastní členovia sa ich zúčastňujú.

Ako by si opísal slovenskú premenársku komunitu v porovnaní s okolitými krajinami?

Jedným slovom, je malá. Máme skvelých profesionálov a zopár amatérov. Ale tí sú na úrovni! Rád spomeniem Martina Vrašťáka, ktorý sa venuje pozorovaniu symbiotických hviezd v úzkej spolupráci s Augustínom Skopalom z AsÚ SAV v. v. i. Pritom všetku techniku si vyrába sám. Montáže, ďalekohľady vrátane zrkadiel, dokonca aj spektrografy. A k amatérom sa hrdo hlásim aj ja.

Koľko času za noc venuješ v súčasnosti vizuálnym odhadom?

Teraz už menej. Tak 2 hodiny za noc. Jeden odhad trvá priemerne 2 minúty. Počas pobytu na Orave som bol výlučne vizuálny pozorovateľ, pozorujúci celé noci. Najviac som urobil 250 odhadov za noc. To už by som teraz nezvládol. Vizuálne pozorovania sú dnes už len taký príjemný doplnok.

Český astronóm Kamil Hornoch bol známy vizuálnymi odhadmi jasností s presnosťou na 0,03 magnitúdy. To je neuveriteľné. Vieš s akou presnosťou pracuješ Ty sám?

Tu treba rozlišovať medzi presnosťou a správnosťou. V angličtine majú na to slovíčka „precision“ a „accuracy“. Pozorovateľ pozoruje istú hviezdu, napríklad polopravidelnú premennú v priebehu, povedzme jedného roka. Narobí niekoľko desiatok odhadov jasnosti. Tie majú istý rozptyl. Preloží nimi nejakú krivku, napríklad sínusoidu. O presnosti jeho meraní hovorí stredná kvadratická odchýlka tohto fitu. A to môže byť tých 0,03 mag. Svedčí to o tom, že pozorovateľ dôkladne dodržiaval metodiku, používal ten istý ďalekohľad, zväčšenie, porovnávacie hviezdy, vedel eliminovať meniace sa pozorovacie podmienky, atď.

Ale keď porovnáme jeho výsledky s CCD meraniami v Johnsonovom filtri V, vidíme že je tam posun aj niekoľko desatín magnitúdy. To je o tej „accuracy“. Zdrojov takejto systémovej chyby môže byť viacero, ale jedna je zásadná. Spektrálna citlivosť ľudského oka je iná ako priepustnosť Johnsonovho filtra V. Dá sa približne povedať, že pri periférnom pohľade je maximum citlivosti oka niekde pri 510 nm. Maximum priepustnosti V filtra je niekde pri 550 nm. To je podstatný rozdiel. Vo výsledku pozorovateľ vidí červené hviezdy slabšie a modré jasnejšie ako CCD kamera s V filtrom. Ale to ešte nie je všetko!

Je rozdiel či používame periférne videnie, alebo priame videnie, čiže ktoré receptory na sietnici zapájame. Takže jasnejšie hviezdy, ktoré podvedome snímame aj centrálnym, priamym videním, sa správajú ináč ako tie slabé. A to ešte nehovorím o tom, že do hry vstupuje aj jas pozadia. Za mesačného svitu, na jasnom pozadí lepšie vyniknú červené hviezdy. Rôzni autori skúšali nájsť empirické vzorce, ako prepočítať vizuálne merania do Johnsonovho pásma V. Mne sa však zapáčila stratégia Argentínčana Sebastiána Otera (neskôr sa stal významným tvorcom databázy Variable Star Index). Vychádza z toho, že maximum spektrálnej citlivosti priameho videnia je prakticky rovnaké ako u V filtra. Keď sa teda budeme pozerať na hviezdy tak, aby sme ich videli priamym videním, nebude treba nič prepočítavať. Nie je to úplne jednoduché, pri slabom osvetlení vždy vstupujú do hry tyčinky z periférie sietnice. Treba to oko „naučiť“ vidieť porovnávacie hviezdy tak, ako majú uvedené na mapke jasnosti vo filtri V. Je to taká kalibrácia oka. Mne vždy šlo hlavne o to, aby moje odhady boli čo najbližšie k pásmu V. Aby dopĺňali svetelné krivky tam, kde CCD kamery nepozorovali. Takže, aby som sa vrátil k otázke – ja som si takú analýzu nikdy nerobil. Ale možno by som aj mohol.

Legendárny Albert Jones z Nového Zélandu vykonal vyše 500 000 vizuálnych odhadov. Ty si na Orave spravil 40 000, celkove ku koncu roka 2025 máš 76 000 odhadov. Máš nejakú métu, ktorú by si rád dosiahol?

Nemali by sme to brať ako šport. Ale 100 000 sa priam ponúka –😊.

Už spomínaný Albert Jones, alebo aj Leslie Peltier boli povestní, tým že ovládali veľký počet okolí premenných hviezd naspamäť. Ako si na tom Ty? Musel si mať mapky po ruke, či si ich mal tiež v hlave?

Naozaj si pamätám ako vyzerajú okolia premenných hviezd, ktoré mám v programe. Len niekedy si musím pozrieť jasnosť porovnávacej hviezdy. Týmto vtipne ospravedlňujem, že už nič iného si zapamätať neviem.

Mal si nejaké vzory medzi premenármi?

Určite. Čo sa týka pozorovateľov, mal som ešte možnosť stretnúť legendárneho Jindřicha Šilhána, veľa som sa naučil od pozorovateľov Sekcie premenných hviezd ČAS. Petr Sobotka, Luboš Brát, Ondřej Pejcha a iní založili skupinu Medúza za účelom vizuálneho pozorovania dlhoperiodických premenných. Bol to prevratný krok, pretože dovtedy sa pozorovatelia na Slovensku a v Česku venovali len určovaniu časov miním zákrytových dvojhviezd, a to s nástupom CCD techniky strácalo zmysel. Ale najviac ma ovplyvnil už spomínaný Sebastián Otero. Ten mi vlastne ukázal aký skvelý detektor nosíme na hlave.

Čo sa týka astrofyzikov vo všeobecnosti, mal som tú česť stretnúť sa s mnohými na konferenciách. Okrem všetkých tých našich stredoeurópskych spomeniem dvoch, ktorí zohrali dôležitú úlohu. Ivan L. Andronov navrhol pozorovací program monitoringu spinových variácií intermediálnych polarov. Metrový ďalekohľad na Astronomickom observatóriu na Kolonickom sedle sa tomuto programu venoval 18 rokov. Vznikla unikátna zbierka dát a už aj množstvo publikácií. V súčasnosti pokračuje v monitoringu šesťdesiatka v Hlohovci. Druhé meno je Michael M. Shara. Toho som stretol na konferencii v Prahe v roku 2024. On a jeho kolegovia tam rozprávali o hľadaní slabých hmlovín, ktoré nazvali superpozostatky po novách. Pomyslel som si, že naši amatérski astrofotografi by tiež vedeli robiť také hlboké snímky, na ktorých by sa slabo svietiace plošné objekty dali odhaliť. Spýtal som sa ho, či si myslí, že by bolo vhodné povzbudiť amatérov k takejto činnosti. Presne si pamätám jeho formuláciu: „Najskôr ich nebudeš vedieť odradiť.“ Tak sa aj stalo.

Chcel by som vyzdvihnúť jednu dôležitú vec. Všetky tieto veľké osobnosti vedy sú skromní ľudia. Nikdy som sa u nikoho nestretol s nejakým povýšenectvom vyplývajúcim z toho, že nemám astronomické vzdelanie. Naopak, brali ma ako rovnocenného partnera.

Konferencia v Prahe v roku 2024 Ti vnukla myšlienku využiť slovenských astrofotografov na hľadanie superpozostatkov po novách. O tom je projekt HAF Collaboration. Uspokojili ťa prvé výsledky?

Skutočne sme dokázali, že aj spojením dát z rozličných ďalekohľadov sa dá dosiahnuť dobrý výsledok, čiže zobraziť extrémne slabo svietiace plošné objekty. Tu zohral rozhodujúcu úlohu Drahoš Volný, ktorý našiel ten správny postup, ako obrázky poskladať. Ale veľmi dôležitý je aj sociálny rozmer projektu. Vytvorila sa silná komunita, ktorá má potenciál priniesť ešte veľa zaujímavých výsledkov. A aby sme boli presní, jeden z pilierov kampane je z Českej republiky – Moravák Karel Kolomazník.

Vždy som rád behal. Ale až počas pôsobenia na Orave mi kamaráti navrhli zúčastniť sa aj bežeckých pretekov. To ma dosť oslovilo. Vládne tam nádherná priateľská atmosféra, ale súčasne aj súťaživosť.

Čo pre Teba znamená zvládnutý maratón?

Maratón je skvele vymyslená trať. Nie je to dvakrát polmaratón. Niekde na 30 – 35 km treba prepnúť organizmus na spaľovanie tukov. Kto to nemá natrénované, končí. Alebo aspoň musí spomaliť. Nedá sa to oklamať. Nie ako vo futbale, kde niekto so šťastím dobre trafí a je hviezda zápasu. V maratóne sa rozhoduje mesiace pred štartom. Samotné preteky sú v podstate z pohľadu zvonku nudné. Najlepší výsledok sa dosiahne rovnomerným pohybom. Žiadne zrýchlenia, spomalenia, trháky. Medzi nami priemernými bežcami už väčšinou dopredu vieme, v akom poradí asi dobehneme do cieľa.

Ako si spomínaš na svoj prvý?

To bol Rajecký maratón v roku 2003. Išiel som opatrne za tri a pol hodiny. Ale vytrpel som si svoje. Bolo teplo. Neodradilo ma to. Skôr naopak. Nakoniec som sa dostal pod tri hodiny. To bolo po desiatich rokoch v roku 2013, týždeň pred svadbou.

Si pravidelný účastník najstaršieho maratónu v Európe, Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. Zabehol si ho doteraz 16 krát. Čím ti tak prirástol k srdcu?

Košický maratón je naša slovenská perla. Najstarší v Európe, výborná, rýchla trať a hlavne úžasní ľudia, ktorí vytvárajú bežcom skvelú atmosféru. V podstate stačí dajako zabehnúť 40 km. Tie zvyšné dva po Hlavnej ulici už ťa „dotlačia“ ľudia.

Ešte na vráťme k premenným hviezdam, pamätáš sa na svoj prvý vizuálny odhad?

Čo sa týka zákrytoviek, tak to som musel hľadať vo vlastnom archíve. Bolo to minimum EG Cephei dňa 13. 10. 1983. Bolo pozorované z Rakovíc, spomínaným 5-cm refraktorom. Na viac detailov si nepamätám. Podobne začiatok „kataklizmatického“ programu viem nájsť len z databázy AAVSO. Úplne na začiatku je negatívne meranie WZ Sagittae, ktorá bola dňa 28. 10. 1997 pod limitnou magnitúdou. Ale prvým programovým objektom, ktorý som ten večer naozaj videl, bola Z Camelopardalis, známy prototyp skupiny kataklizmatických dvojhviezd. Každá kataklizmatická dvojhviezda raz za čas vybuchuje ako nova. A tu je zaujímavé premostenie so súčasnosťou. Práve okolie Z Camelopardalis bolo minulý rok (2025) prvým cieľom kampane HAF Collaboration. Takže objekt, ktorý bol na začiatku môjho záujmu o kataklizmatické dvojhviezdy sa po rokoch objavil znovu v úplne inej podobe.

Majú vizuálne odhady budúcnosť, CCD fotometria je zrejme veľká konkurencia...

Čoraz viac sa vizuálne pozorovania premenných hviezd začínajú podobať na šport, je to akási nerovná súťaž s automatickými celooblohovými prehliadkami. Ale ešte stále sa stane, že vizuálny pozorovateľ objaví nejaké vzplanutie skôr ako prehliadka. Jedného dňa bude vizuálne pozorovanie zbytočné. Nebude to však tak skoro. Všimnime si napríklad tie obrovské konštelácie satelitov, ktoré križujú fotografie veľkoplošných snímačov. Vizuálnemu pozorovateľovi vôbec neprekážajú. A potom tá nadväznosť na dlhodobé pozorovania. Vari v každej analýze premennej hviezdy je citovaná databáza AAVSO a v nej obsiahnuté vizuálne pozorovania. Osobitne upozorňujem na jasné hviezdy. Povedzme do 8. magnitúdy vrátane tých viditeľných voľným okom. Tieto sú pre prehliadky typicky saturované a teda nemerané.

Prvé robotické observatórium Fairborn Observatory vzniklo už v roku 1983, ale komerčný hosting teleskopov sa objavil až okolo roku 2005. Pozorne si sledoval tento vývoj a niektoré systémy si aj sám vyskúšal. Napokon si v Kolonici vytvoril vlastný hosting amatérskych teleskopov. Ako k tomu došlo?

Tu by som upresnil terminológiu. Niekedy ľudia zamieňajú robotický a automatický ďalekohľad. Pod robotickým si predstavujem taký, ktorý pracuje bez zásahu človeka aj niekoľko mesiacov, vyberá si objekty podľa určeného algoritmu. Automatický je taký, ktorý vie vykonať samostatne vopred určené operácie počas jednej noci. V princípe ďalekohľad, ktorý vie pracovať v automatickom režime, by vedel fungovať aj ako robotický. Je to len otázka softvéru a dostatočnej spoľahlivosti jednotlivých prvkov. Ja som nikdy nemal ambíciu robotizovať nejaký prístroj. Ale automatizovať – to hej. Je to odpoveď na klimatické podmienky na Slovensku. Jasných nocí je málo. A keď už jedna je, tak nech pracuje čo najviac ďalekohľadov, aby nazbierali čo najviac dát.

V Kolonici som bežne obsluhoval aj 5 – 6 ďalekohľadov. To je pri nespoľahlivej prevádzke fyzicky aj psychicky zničujúce. Preto som sa intenzívne venoval vyladeniu každého ďalekohľadu. Nakoniec sa mi podarilo do značnej miery automatizovať aj spektroskopiu. Vlastne všetko, okrem metrového ďalekohľadu. Aby som potom nezaháľal, vymysleli sme službu hostingu amatérskych ďalekohľadov. To je samozrejme žart. Skutočná motivácia bola to, že k nám títo amatérski nadšenci chodili za tmavou oblohou, prenášajúc svoje vybavenie. Logická odpoveď: lepšie, ako neustále prenášať techniku, je umiestniť ju na dobrom mieste natrvalo. Najprv sme natlačili ďalekohľady do existujúcich pozorovateľní, ale čoskoro sa podarilo nájsť financovanie na výstavbu pavilónu astrofoto. Otvorený bol v lete 2024 a rýchlo sa zaplnil šiestimi ďalekohľadmi. Okrem toho boli v areáli observatória ešte dva ďalšie ovládané na diaľku. Podľa môjho názoru Vihorlatská hvezdáreň takto výborne napĺňala svoje poslanie ako verejná inštitúcia. Paradoxom je, že keď už všetko fungovalo, som z observatória odišiel.

Bolo ľahké odísť po toľkých rokoch a prečo vlastne?

Isteže to nebolo ľahké. Bol som s tou hvezdárňou aj citovo zrastený. Ale nové vedenie nemalo pochopenie pre moje výskumné aktivity, ani tie v prospech amatérskych astronómov a už vôbec sa nedalo pomyslieť angažovať nejako Vihorlatskú hvezdáreň v projekte slovenského hostingu teleskopov v Andalúzii, o ktorom som už nejaký čas uvažoval.

Z dobre fungujúcej partie v Kolonici odišli okrem teba aj ďalší kolegovia. Prístroje bez ľudí sú však zbytočné, bude tam pokračovať astronomický výskum?

Vari hej. Nádeje vkladáme do Štefana Parimuchu a jeho tímu z UPJŠ v Košiciach. Univerzita už má v areáli 0,5-m ďalekohľad a Štefan tam chodí so študentmi na krátkodobé praxe. Oni by vedeli existujúcu techniku využiť.

Momentálne finišuješ s budovaním hostingu teleskopov v španielskej Andalúzii. Ako prišiel ten nápad, a čo ťa k tomu viedlo?

Myšlienka prevádzkovať ďalekohľady v lepších podmienkach sa vnucovala už dávno. Skúšal som napríklad niečo vymyslieť na ostrove Madeira, kde som chodieval. Ale problém sa stal akútny v súvislosti s kampaňou HAF Collaboration, ktorá je zameraná na hľadanie slabo svietiacich superpozostatkov po novách. Tu na Slovensku prosto nemôžeme konkurovať tým, ktorí majú k dispozícii 250 nocí do roka, keď my máme len 100.

Ak všetko pôjde podľa plánu, tak po veľkonočných sviatkoch sa môžu montovať prvé ďalekohľady. K tomu si zriadil aj verejnú zbierku, kde môžu záujemci o pozorovanie z pod kvalitnej oblohy využiť výhodné ceny za prenájom teleskopu. Veríš, že sa nájde dostatok záujemcov o vaše služby?

Áno, postupovali sme rýchlo a jednoducho, máme v obci Piconcillo podporu medzi domácimi amatérmi. Takže tento ambiciózny termín stále vyzerá reálny. Hovorím postupovali, lebo nie som sám. Na stránke www.bombol.space možno nájsť celý tím spolupracujúcich osôb, ktoré sa pre túto odvážnu myšlienku nadchli. Crowdfundingová kampaň pomôže nám prevádzkovateľom, ale aj samotným klientom, okrem iného aj výhodnejšími cenami. Dostatok záujemcov je to posledné, čoho by som sa obával. Rád by som ale privítal prednostne takých s „vedeckými“ úmyslami. Či už prostredníctvom fotometrických pozorovaní, alebo ešte lepšie spektroskopistov. A, samozrejme, fotografov slabučkých hmloviniek. V prvom rade tých z kampane HAF Collaboration. Ale komunikujeme aj s Deep Sky Collective, to je v tejto oblasti v súčasnosti najproduktívnejšia skupina. Takže z hľadiska klientov ide skôr o to kto skôr. Nechcel by som rozširovať kapacitu donekonečna. Na iných hostingoch tak robia, a potom trpí kvalita servisu.

Spomínal si, že po svadbe ste začali cestovať. Kam všade ste sa dostali?

Nie na veľa miest, ale radšej na dlho. Hlavne Madeira, potom Kanárske ostrovy, kontinentálne Portugalsko. Na krátkodobé rekreácie odchádzame do veľkých miest (Praha, Budapešť, Rím, Londýn, Porto). Zregenerovať sa po dlhodobom pobyte v prírode.

Manželku si priviedol k astronómii ty, alebo k nej inklinovala už skôr? Predpokladám, že si v tomto smere ovplyvnil aj syna...

Manželka doštudovala MFF UK tvrdiac, že som ju motivoval ja. Ale vždy sa zaoberala len umením. Až v poslednom čase, keď získala v rámci projektu možnosť robiť na hvezdárni ako manažérka pre astroturizmus, tak sa pre vec natoľko nadchla, že ju začali zaujímať aj odborné astronomické veci. Pravda, ani ju už na hvezdárni nechceli. Už sa teší ako rozvinie svoju tvorivosť v Andalúzii. Syna skôr zaujíma technická stránka veci, hlavne softvérové riešenia. Samotná astrofyzika je mu zatiaľ cudzia. Ale má len 10 rokov.

Neláka ťa navštíviť nejaké astronomické lokality vo svete s ešte lepšou oblohou akú ponúka Andalúzia?

Určite, no tie lokality sú zásadne dosť nepohodlné na bežný život. A ja chcem mať ďalekohľady blízko bydliska. A na tie vizuálne pozorovania chcem mať pohodlie a najlepšie aj teplo. Len taký príklad. Rozdiel medzi 30-cm a 40-cm Dobsonom sa takmer stiera, keď pri tom 30-cm môžem sedieť a pri 40-cm musím stáť. A to nehovorím o tých ešte väčších, ku ktorým treba loziť po rebríku. Tam sa navyše stráca aj čas tým lozením.

Ako hlavný technik hostingu budeš musieť byť prítomný pri prístrojoch. Takže onedlho sa sťahuješ aj s rodinou do dedinky Piconcillo, kde je kvalitnejšia obloha a viac jasných nocí. Máš pozorovateľský sen, ktorý si si na Slovensku nemohol splniť?

Takto som o tom nerozmýšľal. Každý sme dostali nejaké talenty a mali by sme ich využiť v prospech dobrej veci. Takže skôr to beriem tak, že prevádzkovaním hostingovej služby v Andalúzii možno pomôžem splniť pozorovateľské sny niekomu inému. Ale určite sa teším na vizuálne pozorovania počas teplých nocí. A určite by som tu chcel robiť aj spektroskopiu, vrátane workshopov pre amatérov a študentov. To je do istej miery môj dlh. Minuloročná expedícia Variable v Kolonici sa mala venovať práve spektroskopii. Ale už sa neuskutočnila.

Ďakujem za rozhovor a želám mnoho jasných nocí a naplnenie ambícií s projektom hostingu teleskopov v Španielsku.