Astronómka novej generácie, ktorá skúma vesmír z vrcholu Cerro Pachón
Moje astronomické perly sú objavy, o ktorých ešte ani netušíme, že prídu.
Danica Žilková
Už ako dieťa sa prejavovala ako ozajstná vedkyňa. Rada skúmala veci, písala projekty. Chcela objaviť bájnu Atlantídu, neskôr túžila navrhovať lietadlá. Nakoniec začala študovať fyziku. Zvedavosť ju priviedla k prvým dverám na katedre astronómie, kde ju nasmerovali do výskumu kozmického odpadu, ktorému sa venovala od bakalárky až po dizertačnú prácu. Dnes však pozoruje vesmír z vrcholu čilských Ánd jedným z najmodernejších prístrojov sveta. Podieľa sa na desaťročnej prehliadke oblohy a pre budúce generácie vedcov získava dáta, ktoré môžu pomôcť rozlúštiť tajomstvo temnej hmoty a energie. Astronómka, Danica Žilková.
Začiatkom októbra uplynul rok od tvojho nástupu do observatória Vera C. Rubin v Čile. Pre mnohých astronómov je to nepochybne práca snov. U teba sa ten sen sformuloval len relatívne nedávno. Čím si chcela byť ako dieťa?
Ja som chcela byť archeologička. Mňa strašne, už od malého detstva, bavilo bádať, skúmať veci a písať projekty. Moja mama stále na to spomína, ako večer umývala riady a ja som stála v kuchyni a recitovala jej projekty. Ona musela počúvať, aké záhady som práve zozbierala. Napríklad môj veľký detský projekt bol „Hľadanie Atlantídy“. Ešte doteraz mám fascikel, kde som si zakladala kadejaké zápisky z knižiek. No a potom počas strednej školy sa to presmerovalo viacej na tú vedu. V tom období ma veľmi fascinovalo lietanie, tak som chcela navrhovať lietadlá.
Dolný Kubín a Orava vo všeobecnosti sú známe tmavou oblohou. To však neznamená, že sa z niekoho stane astronóm. Aký bol tvoj prvý kontakt s hviezdnou oblohou?
Chodila som na Bilingválne gymnázium Milana Hodžu (BGMH) v Sučanoch. A tam ma k astronómii priviedol môj učiteľ fyziky ing. Peter Pavlík. On bol taká charizmatická osobnosť, veľmi nás inšpiroval, aby sme robili rôzne projekty. Na našej strednej škole dokonca viedol UFO krúžok. Tam sme sa prvýkrát venovali hviezdnej oblohe, napríklad sme robili projekt o tmavej hmote, s ktorým sme sa umiestnili druhí v celoslovenskej súťaži Cascade.
Teda k astronómii som sa dostala cez fyziku. Fyzika mi dávala zmysel, lebo bola pre mňa logická, nevyžadovala veľa učenia sa vecí naspamäť. Astronómia prišla až neskôr, nakoľko je to krásna aplikácia fyziky.
V čase tvojich stredoškolských štúdií už existovala bohatá ponuka informácií o vesmíre. Čo najviac prehĺbilo tvoje vedomosti o astronómii?
Chodila som veľmi veľa do knižnice, ja som bola taký knihomoľ, čo si požičia knižky v knižnici, často som tam sedela aj hodiny a pracovala. Samozrejme sledovala som aj zdroje na internete. Tak som natrafila na dokumentárny seriál Carla Sagana „Cosmos“, ten je perfektný.
Pamätáš si svoju prvú astronomickú knihu? Ktorá je tvoja obľúbená?
Ja mám strašne veľa kníh, ale asi prvá bola Obloha na dlani, od Dušana Kalmančoka a Eduarda Pitticha. Ak by som mala vybrať jednu srdcovku, bol by to Kontakt od Carla Sagana.
Máš nejaký obľúbený astronomický citát?
Páči sa mi úryvok z básne, je to také sentimentálne, ale je to veľmi pekné:
“I have loved the stars too fondly to be fearful of the night.”
Tak vrúcne som milovala hviezdy, že som sa nebála noci.
(Sarah Williams, The Old Astronomer, 1868)
Na bilingválnom gymnáziu si získala pevné základy z angličtiny. Logicky potom zrejme prichádzalo do úvahy po maturite pokračovať v štúdiu v zahraničí. Kam si si to namierila a prečo?
Áno, čo sa týka angličtiny, veľmi mi to pomohlo. Teraz by som to všetkým mladým deckám odporučila - angličtina je fakt nevyhnutná v tejto dobe. Takže za veľa vďačím BGMH v Sučanoch, v mnohom mi pomohli otvoriť dvere do sveta.
Na škole nás motivovali študovať v zahraničí, lebo sme sa učili všetko v angličtine. Hlásila som sa na viacero vysokých škôl v Anglicku, ale nakoniec som si vybrala štúdium na Technickej Univerzite v Delfte, v Holandsku,
odbor letecké a kozmické inžinierstvo. Dôvod bol jasný, štúdium bolo v angličtine a oni sú najlepší v tomto type inžinierstva, sú fakt špička. Ako som už spomínala, v tej dobe ma veľmi fascinovalo lietanie. Páčilo sa mi to a chcela som navrhovať lietadlá.
Niektorí už od detstva majú jasno, čím chcú byť a idú si za tým, iní sa rozhodujú na poslednú chvíľu. Ako to bolo u teba?
Myslím, že som mala dosť jasno, že chcem robiť nejakú vedu. Ja som bola bádateľ od detstva. Nevedela som úplne, akú vedu. Rozhodovala som sa dlho, ešte po strednej škole. Počas bakalárskeho štúdia v Holandsku som zistila, že inžinierstvo nie je pre mňa, hoci paradoxne sa mu teraz spätne venujem. Hľadala som teda niečo iné. Bola to viac menej náhoda, že keď som odchádzala z Holandska, na Fakultu matematiky, fyziky a informatiky na Univerzite Komenského v Bratislave ma zobrali okamžite a bez prijímačiek. Teraz som za to veľmi vďačná, lebo som študovala bakalársku Fyziku, v ktorej som sa oveľa lepšie našla, dávala mi zmysel. Na fakulte vtedy učili kapacity ako RNDr. Vladimír Černý, ktorý nás prakticky naučil rozmýšľať a vštepil nám lásku k fyzike.
Pobyt v Delfte ti výrazne uľahčil začiatok štúdia na FMFI UK. Čím?
Veľmi mi to uľahčil, hoci to bol taký krok vedľa. Keď som prišla na matfyz, tak som si viaceré predmety mohla uznať, vďaka čomu sa mi v študijnom pláne vytvorili medzery a ja som si odvážne zapisovala predmety z vyšších ročníkov. Preusporiadala som si tak štúdium, že mi jeden semester vyšiel úplne prázdny a mohla som vycestovať na 4 mesiace na Erasmus do Paríža. Už od prvého ročníka bakalárskeho štúdia som sa začala intenzívne venovať astronómii. Tiež to bola v podstate náhoda, že som prišla k prvým dverám na katedre astronómie na fakulte, zaklopala som u profesora RNDr. Juraja Tótha, PhD. On mi predstavil projekty, kde by som mohla pomôcť, a tak som sa vlastne dostala do sveta astrofyziky.
Zvolila si si výskum kozmického odpadu. Prečo?
Jeden z tých projektov bol o kozmickom odpade. Mgr. Jiří Šilha, PhD, môj vtedajší školiteľ, sa v tom čase vrátil z pobytu vo Švajčiarsku a začínal riešiť túto problematiku aj na Slovensku. Mne to prišlo strašne zaujímavé. Najmä preto, že sa jedná o technický odbor, ktorý akoby nadväzoval na kozmické inžinierstvo, ktorému som sa venovala v Delfte. Bol to taký prienik, tak ma to potešilo.
O čom je vlastne tento výskum?
Pri skúmaní kozmického odpadu sa venujeme mapovaniu všetkých človekom vyrobených objektov, ktoré sú na obežných dráhach Zeme, ale neslúžia už žiadnemu účelu. Často sú to aj úlomky po zrážkach. Sledujeme ich polohy, dráhy, vlastnosti ako materiál a jeho starnutie, rotáciu, veľkosti a podobne. Zaujíma nás to, pretože tento priestor sa zapĺňa exponenciálnou rýchlosťou, s rapídnym nárastom kozmických misií a v budúcnosti nám hrozí tzv. Kesslerov syndróm, kedy sa objekty na obežnej dráhe budú nekontrolovateľne zrážať a ľudstvo sa už cez ne nebude môcť dostať ďalej do vesmíru.

Nakoniec si sa tejto téme venovala v bakalárke, diplomovke i v dizertačnej práci. Čo ťa na nej najviac fascinovalo?
Nebolo to ani tak tým, že by ma táto téma nejak veľmi fascinovala, hoci tam bolo viacero záhad, ktorým som chcela prísť na kĺb. Najdôležitejšie pre mňa bolo, že som mala šikovného školiteľa, ktorý u nás na fakulte vytvoril super skupinu. Popri štúdiu sme mohli pomáhať pracovať na medzinárodných projektoch, veľa sme mohli cestovať na študijné pobyty, workshopy alebo konferencie, a stretávali sme sa so skvelou vedeckou komunitou. To je pre mladých študentov veľmi dôležité, a preto som aj pri tejto téme zostala tak dlho.
Kozmický odpad si skúmala na AGO Modra, kde sa na monitorovanie využíva 70 cm teleskop. Dá sa jednoducho odlíšiť kozmický odpad od asteroidov, ktoré sa pohybujú v blízkosti Zeme?
Dá sa to odlíšiť podľa ich dráhy. Mali sme niekoľko prípadov, keď sme si neboli istí a vtedy sa používa spektrometria na rozlíšenie, čo na tom povrchu je. A presne tomu som sa venovala.
Kedy prišla prvá príležitosť na pobyt v zahraničí počas štúdia vysokej školy?
Vďaka tomu, že som mala uznané viaceré predmety z Holandska, mohla som ísť na študijný pobyt Erasmus, ako som už spomínala. Bola som na Parížskom observatóriu a pracovala som tam na projekte, ktorý však nemal nič spoločné s
mojím vtedajším výskumom. Navrhovali sme let stratosférického balóna na pozorovanie meteorov. Bola to fantastická skúsenosť. Spomínam na to doteraz, najmä preto, že som mala výborného školiteľa, s ktorým sme si veľmi dobre rozumeli. Život v Paríži sa mi mimoriadne páčil, je to nádherné mesto. Fascinovala ma hra svetla v širokých bulvároch a architektonická symetria, ktorú mám veľmi rada. Chcela som sa tam aj neskôr vrátiť študovať, ale prekazil mi to Covid. Magisterské a potom aj doktorandské štúdium som teda absolvovala na Katedre astronómie a astrofyziky v Bratislave, či skôr zavretá v karanténe doma na Orave. Pre mňa to však bolo skvelé, lebo som sa mohla po dlhej dobe vrátiť domov k rodine. Veľmi som sa z toho tešila.
Počas doktorandského štúdia si opäť cestovala do zahraničia, na La Palmu. Na akú dobu a čo bolo cieľom tohto pobytu?
Na La Palme som bola dvakrát, v oboch prípadoch to bolo v rámci môjho doktorátu, najprv v roku 2023 na mesiac cez Erasmus program. Keďže sa mi tam veľmi páčilo a mala som tam tiež skvelú školiteľku, Juliu de León, tak som sa rozhodla tam vrátiť znovu o rok. To bolo cez SAIA, štipendium na 5 mesiacov. Julia de León je výskumníčka na Instituto de Astrofísica de Canarias (IAC) a expertka na spektroskopiu asteroidov, najmä pre kozmické in-situ misie. Ja som sa počas doktorandského štúdia venovala spektroskopii kozmického odpadu, čo je technicky veľmi podobné spektroskopii asteroidov. Na La Palme som bola preto, aby som sa v tejto metodike zdokonalila a mohla ju aplikovať z asteroidov na kozmický odpad. S Juliinou pomocou sme potom merali spektrá satelitov aj s 10,4-metrovým teleskopom Gran Telescopio Canarias (GTC), čo bolo prvýkrát, kedy sa GTC použilo na takéto merania. Získali sme nádherné dáta, ktoré som potom použila v mojej dizertačnej práci.
V roku 2023 si sa zúčastnila aj Letnej školy astronómie na Vatikánskom observatóriu. Aké témy dominovali letnej škole?
Vatikánska letná škola bola v tom roku zameraná na veľké astronomické prehliadky a využitie strojového učenia v astronómii. Tam som sa prvýkrát dopočula o Observatóriu Very Rubinovej, ba dokonca samotná Vera Rubin bola jednou z prvých lektoriek Vatikánskej letnej školy.
Každý zahraničný pobyt ťa zrejme niečím obohatil. Ktorý bol z pohľadu tvojej budúcej kariéry rozhodujúci?
Určite La Palma. Ako som už vravela, na La Palme som pracovala s vedkyňou Julia de León. Povedala by som, že ona bola ako taká moja vedecká mama. Bola fakt fantastická. Veľmi sme si sadli. Niekedy to osud tak zariadi, že stretnete človeka, s ktorým sa okamžite prepojíte, ste také spriaznené duše.
Mala si možnosť na La Palme navštíviť miestne teleskopy?
Samozrejme, bola som na viacerých. Mala som veľmi dobrých kolegov, ktorí ma zobrali pozorovať. Pozorovala som na Nordic Optical Telescope (NOT). Kolega sa mi tak zo srandy navrhol – poď so mnou, ukážem ti náš 2,56 m ďalekohľad. Tiež ma zobrali aj na už spomínané Gran Telescopio Canarias (GTC). Takže mala som šťastie, že som vždy natrafila na dobrých ľudí.
Svoje budúce pracovisko si začala riešiť až po získaní doktorátu. Ako si sa dozvedela o Vera C. Rubin Observatory?
Prvýkrát som počula o Rubine na letnej škole Vatikánskeho astronomického observatória. Vtedajší riaditeľ Rubinu, Željko Ivezić, bol jeden z našich lektorov a on mi rozprával o výstavbe observatória. Ja som dovtedy o tom nič nevedela, venovala som sa čisto len svojmu výskumu. Brala som to iba ako takú všeobecnú informáciu, že OK, niečo sa v Čile buduje. A keď som končila doktorát, tak som začala zvažovať, aká práca by bola najvhodnejšia pre človeka, ktorý práve začína svoju kariéru v astronómii. Chcela som sa hlásiť na NASA post-doc fellowship program, kde som potrebovala niekoľko doporučujúcich listov od mojich školiteľov. Požiadala som vtedy Željka, lebo pôsobil v USA a medzi rečou som sa ho opýtala, že ak vie o nejakých otvorených pozíciách, nech mi ich prepošle. Mala som šťastie, lebo práve vtedy otvorili pozíciu v Rubine a tak som sa na ňu prihlásila.

Ako prebiehal konkurz?
Konkurz trval cca pol roka. Bolo to také zvláštne, bolo to jediné interview, kde mi poslali otázky dopredu. Postupne som absolvovala štyri kolá. Dokonca jedno kolo bolo, že jeden na jedného. Bola som hodinu s jedným človekom a on ma spovedal celý čas. Následne si ma zavolali do Čile, aj som sa trochu bála, či ísť do toho a cestovať sama cez polovicu sveta. Ale veľmi dobre sa o mňa postarali, zaplatili mi letenky, poslali mi presné inštrukcie, mala som kontaktné body a osoby, prepravoval ma vlastný šofér, tak som sa nakoniec cítila veľmi bezpečne. To bolo vlastne posledné kolo a potom mi oznámili, že si ma vybrali.
Vieš si vybaviť moment, keď si sa to dozvedela?
Áno, viem. Viem si to presne vybaviť. Aj som si poplakala. Na odpoveď som čakala dlho, prešli tri týždne, kým prišiel email. Vedela som, že mali ešte jednu záujemkyňu, tú tiež pozvali do Čile. Brala som to tak, že OK, keď si ma nevyberú, nič sa nestane. Ale už vtedy, keď si ma pozvali a videla som to tam, vyrazilo mi to dych. Ukázali mi, aké je to super a potom by si ma nevybrali, tak by mi to bolo veľmi ľúto.
Ak sa na to pozrieš spätne, čomu vďačíš za to, že ťa prijali?
Asi takej charizme, keď to poviem úprimne, pretože sme si úplne sadli. Na pohovor určite vyberali ľudí s rovnako fantastickými akademickými výsledkami, ale to, čo ma odlíšilo, bolo, že sme sa dokázali otvorene rozprávať, aj zažartovať. Teraz tomu rozumiem, že najdôležitejšie pre nich bolo vybrať človeka, ktorý dobre zapadne do tímu.
Od októbra 2025 si zamestnaná na Vera C. Rubin Observatory ako astronóm špecialista. Ako si zvládala prvé dni po príchode?
No bolo to ťažké. Celkovo presun do Chile bol veľmi náročný, ja som mesiac pred odletom ešte obhajovala dizertačnú prácu a museli sme sa s mojím vtedajším priateľom zosobášiť, aby mohol dostať víza a ísť so mnou. Potom nás oboch relokovali, zaplatili nám letenky, ubytovanie na jeden mesiac a požičali nám auto, aby sme si mohli hľadať vlastné bývanie. Bez toho si neviem predstaviť, ako by sme to zvládli. To hľadanie bolo najťažšie. Potom samozrejme náročné bolo zvyknúť si na služby na observatóriu, pracovať v noci a vo vysokej nadmorskej výške, s jedným z najkomplexnejších astronomických inštrumentov na svete. Takže to vyžaduje aj veľa fyzického tréningu a môžem bezpečne povedať, že som sa za prvých pár mesiacov v Rubine naučila viac ako za posledných desať rokov života. A učím sa stále.
Bolo niečo, čo ťa prekvapilo, či už v pozitívnom, či v negatívnom zmysle?
Pozitívne ma prekvapili určite ľudia. Sú neskutočne milí, ochotní, usmievaví a veľmi priateľskí. Ja sa tam cítim veľmi dobre, medzi tými ľuďmi. A negatívne – bola som prekvapená zo samotného systému v Latinskej Amerike. Je tam veľká diskriminácia, obrovská nerovnosť. Chudobní ľudia majú veľmi zlé životné podmienky a tí bohatí žijú proste v extrémnom bohatstve. To je pre mňa, človeka z Európy, úplne nepochopiteľné.
Observatórium Vera C. Rubin nevzniklo len preto, aby robilo pekné snímky oblohy. Ako by si stručne zhrnula jeho vedecké ciele?
Naša 10-ročná prehliadka oblohy Legacy Survey of Space and Time (LSST), má štyri hlavné piliere. Prvým je naša slnečná sústava, planéty a asteroidy. Ak je napríklad očakávaná deviata planéta viditeľná z južnej pologule, tak ju určite objavíme. Druhým je naša galaxia Mliečna dráha a hviezdy v nej. V pláne je zmapovať ich vyše 20 miliárd. Ďalším hlavným cieľom sú kozmologické objavy, galaxie, supernovy a dešifrovanie, prečo vidíme zrýchlené rozpínanie vesmíru. Posledným a najhlavnejším cieľom je tmavá hmota a tmavá energia, sledovanie gravitácie v akcii a formácia štruktúr vo vesmíre. Aby naše merania mali dostatočnú presnosť, musíme zmerať miliardy galaxií, čo sa proste s bežným teleskopom nedá. Alebo dá, ale trvalo by to tisíce rokov. Nám sa to podarí za desať.
Čo je tvoja hlavná náplň práce? Čo všetko robí astronóm špecialista?
My zabezpečujeme chod observatória. Počas dňa robíme niekoľko testov na všetky jednotlivé systémy observatória: vypnúť, zapnúť, zistiť, či sa všetko hýbe ako má, robiť testovacie snímky. Takto kontrolujeme všetky systémy,
od hexapodov, ktoré slúžia na jemné nastavenie optiky, cez kupolu, po samotnú LSST kameru. Počas dňa je na observatóriu veľa inžinierov, ktorí majú svoj rozpis prác a vykonávajú jednotlivé práce. Večer prevezme observatórium nočná smena.
Za štyri noci naskenujeme celú pozorovateľnú oblohu, potom sa proces snímania opakuje. Robíme 30 sekundové expozície a dosahujeme 25. magnitúdu. V jednotlivých filtroch sa to trocha líši, ale ideme až do tej 25.
Väčšinou si nastavíme jeden filter, spravíme niekoľko snímok, potom ideme na ďalšiu oblasť, zmeníme filter, vrátime sa späť na danú oblasť. Snímkovanie je prednastavené systémom tzv. „Plánovača = Scheduler“, na ktorom pracuje celé oddelenie vedcov.
Tvoj pracovný „týždeň“ trvá štyri dni, kde sa striedajú denné a nočné smeny. Jedna smena trvá 12 hodín. Ako to vlastne je?
Náš život je rozdelený na trojmesačné periódy a počas tých trojmesačných periód ja mám vždy 4 dni službu, buď dennú alebo nočnú. Potom mám 4 dni oddych, ďalšie 4 dni robím administratívu v kancelárii. Potom idem zase na observatórium, keď som mala minulú smenu dennú, tak budem mať nočnú. Čiže môžeme sa na to pozerať ako na cyklus 12 dní a potom začína nový cyklus 12 dní.
Ako vyzerá jedna nočná smena?
Nočná smena, to sú dvaja astronómovia. Vymenia sa informácie s dennou smenou, na to je vyhradená jedna hodina. Denná smena musí tej nočnej povedať všetko, čo sa stalo, aby tá nočná vedela do čoho ide. A nočná potom pozoruje. A keď pozorujeme, tak máme na starosti v prvom rade kontrolu počasia. To je strašne dôležité, pretože môže prísť oblak a začne pršať, nemôže nám napršať do kupoly. Potom sledujeme "zdravie" systému, čiže či všetko funguje tak ako má, a posledná oblasť, ktorú máme na starosti je zabezpečenie kvality obrazu, či sú snímky, také kvalitné, ako ich chceme.
Smena začína tak, že deň sa akurát skončí, so západom Slnka prichádzame na observatórium, stretneme sa s dennou smenou, porozprávame sa s nimi, čo sa dialo. Oni sa pobalia a idú spať do hotela. My si preberieme teleskop. Síce dôverujem dennej smene, že urobili to, čo mali, ale ja si vždy všetko skontrolujem - či je správne nastavená rýchlosť teleskopu, či je pripravené zrkadlo, atď. Teleskop je už väčšinou odparkovaný, to robí ešte denná smena. Otvoríme kupolu a ideme zaostrovať. Máme preferované miesto, vždy chodíme na to isté. Kupolu i teleskop namierime na sever, väčšinou sme vo výške 70 stupňov nad obzorom, nechceme byť príliš nízko. Nastavíme si filter, i alebo r a zaostrujeme. Trvá nám to väčšinou tak 10 minút a sledujeme kvalitu snímky.
Na snímke vidíme hviezdy ako také „šišky“ a vlastne sledujeme, kedy sa nám zaostria. Na tých šiškách napríklad môžeme vidieť astigmatizmus alebo tepelné gradienty. Keď je vonku veľmi teplo a vnútri zima, tak musíme otvoriť kupolu a vyvetrať. Niekedy sa to úplne nedá a ešte prvých pár hodín máme veľký tepelný šum. No a potom, keď už je zaostrené, tak spustíme plánovač a teleskop pracuje sám. Ráno iba ten plánovač vypneme a zatvárame kupolu.
Za noc získate 20 TB dát. To je obrovské množstvo údajov. Ako by sme si to číslo mali predstaviť?
Naša jedna snímka má 3 miliardy 200 miliónov pixelov a je veľká ako 189 iných snímok. Iné observatóriá majú jednu kameru s jedným čipom a my máme v kamere 189 CCD čipov. Zorné pole je 9,6 stupňov, čo si môžeme predstaviť ako plochu 40 Mesiacov v splne.
Ako prebieha samotný proces spracovania?
Jedna expozícia trvá 30 sekúnd, za päť sekúnd sa teleskop presunie na ďalšie políčko a snímanie pokračuje. Naexponovaná snímka sa za minútu presunie do nášho dátového centra v La Serene a za ďalšiu minútu ju už majú v kolegovia v Kalifornii. Tu sa okamžite spracuje a porovná sa so všetkými snímkami, ktoré sa dovtedy pozorovali. Tak sa ihneď zistia všetky zmeny, napr. pohyb asteroidov, komét či výbuch supernovy. A na každú zmenu sa vygeneruje notifikácia, tzv. alert. Alerty idú okamžite von, je na to samostatný „pipeline“ a každý nový objav nahlasujú do MPC manuálne. To sa tiež teraz optimalizuje, my očakávame, že to budú obrovské kvantá. Alerty chodia aj nám a počítame ich, teraz máme rekordy, dva milióny za jednu noc!

Ak natrafíte na niečo nové, dokážete prerušiť plán pozorovania a sledovať tento objav?
Nie, to nerobíme, pretože pozorovací plán je presne daný. Keď vieme v predstihu jedného či dvoch dní, že bude niečo zaujímavé, takzvané Target of Opportunity (ToO), tak si podľa toho nastavíme plán.
Budú vaše dáta k dispozícii aj amatérskym astronómom?
Samozrejme áno. Teraz sme zverejnili druhú ukážku dát (Data preview 2) a tá je úplne verejná, a vlastne všetko bude verejné. Preview je zverejňovaná aj preto, aby sme sa sami zdokonaľovali v dostupnosti dát verejnosti. Aby boli dáta jednoducho čitateľné. Navyše existujú mnohé tutoriály na prácu s dátami, ktoré Rubin vydáva von spoločne s dátami samotnými.
Pravidelne sa venuje prezeraniu archívov profesionálnych observatórií len zopár zanietencov. Ako by si motivovala mladých, aby sa začali venovať práci s archívnymi dátami? Ukazuje sa, že sú v nich občas skryté ozajstné poklady.
Asi tým, že technologický pokrok a umelá inteligencia čoskoro zmenia trh práce. Ľudia si doteraz mysleli, že programátori nebudú nikdy mať problém sa zamestnať, avšak za pár rokov programovanie bude vo veľkej miere už robiť umelá inteligencia. Tak by som povedala, že analýza vedeckých dát je oblasť, kde umelú inteligenciu vieme využiť. Čiže sa oplatí zamerať na spracovávanie astronomických pozorovaní. Astronómia prinesie krásne objavy. Ale sú napríklad aj iné oblasti, kde sa bude dať AI využívať. Povedzme v biológii. Teraz sa pomocou umelej inteligencie napr. podarilo dekódovať ako sa havrany medzi sebou rozprávajú. Veď to je nádherné. My vlastne poznávame svet okolo nás do takej miery, čo bolo doteraz nepredstaviteľné. Rozumieme vtákom! Myslím si, že je to správna cesta.

V jednom rozhovore si povedala: „Najzaujímavejšie by pre mňa bolo hľadať asteroidy.“ To sa ti splnilo...
Áno. Objavovanie asteroidov je jeden z cieľov Rubinu. Vďaka získaným dátam za desať rokov, by mal počet známych asteroidov stúpnuť 5-násobne. Teraz evidujeme jeden milión, a čoskoro budeme poznať 5 miliónov. Asteroidy sú zaujímavé aj pre otázku, ako prišiel na Zem život. Existujú teórie, ktoré hovoria o tom, že vlastne pochádza z asteroidu, ktorý zasiahol našu planétu. Zistili sme, že existujú asteroidy v slnečnej sústave, ktoré obsahujú vodu. Nevieme presne, že kedy a ako sa molekuly vody na Zemi sformovali. A jedna z hypotéz je, že ju sem doniesol asteroid. Je to veľmi zaujímavé.
Českí amatérski astronómovia majú výraz „Sedem perál astronómie“. Za perly považujú mimoriadné astronomické udalosti, ktoré zažili, prípadne by chceli zažiť. Aké by boli tvoje perly?
Na južnej pologuli som pochopila aká nádherná je Mliečna dráha. To si my zo severu nevieme predstaviť. Je to trochu mätúce, lebo súhvezdia sú naopak. Dlho mi trvalo, kým som si zvykla, že je tu všetko hore nohami, ale tá naša galaxia ma dostala. Najviac ma zarazilo, keď sme boli v Peru, že je tam krajšia nočná obloha ako v Čile, pretože je vyššie položené. Navštívili sme jazero Titicaca, ktoré leží približne 4000 m nad morom. Nočná obloha tam bola nádherná. Bolo to niečo neskutočné. Hviezdy boli ako žiarivé diamanty, ligotajúce sa na oblohe.

Naše chápanie vesmíru ma neustále prekvapuje. Silný zážitok pre mňa bol, keď som v Peru náhodou v kníhkupectve našla takého kamaráta. Chcela som si kúpiť nejaké knihy o astronómii starých Inkov. Dali sme sa do reči, že som astrofyzička a on bol z toho strašne nadšený. Tak som si tam kúpila dve knihy a doteraz sme priatelia. Je to Kečuánec a teraz ma učí inkské slovíčka. Spoznala som cez neho, že Inkovia neskúmali hviezdy, ale naopak tmavé oblasti v Mliečnej dráhe. Podľa nich určovali jesennú a jarnú rovnodennosť, kedy majú siať, kedy sa pária lamy, alebo kedy príde obdobie sucha. Teraz ich aj ja sledujem po nociach z Čile.
Pochopila som tak, akí sme vlastne krátkozrakí a pohľad do minulosti nám dokáže ukázať veci z úplne iného uhla pohľadu. Preto moje astronomické perly sú objavy, o ktorých ešte ani netušíme, že prídu. Voláme ich tzv. unknown unknowns – neznáme neznáme. Musíme mať len otvorenú myseľ a dokázať sa pozrieť na veci z iného uhla pohľadu. Zrazu sa nám vyjavia nepredstaviteľné objavy. Každý revolučný astronomický projekt niečo také priniesol. Teším sa, čo objavíme v Rubine.
Ešte sa vrátim k tvojmu harmonogramu práce. Po odpracovanom „týždni“ máš 4-dňový "víkend". Ako ho tráviš?
Snažím sa dať do normálneho režimu, čiže spať v normálnom čase, jesť v poriadnom čase, navariť si a športovať. Snažím sa hýbať, pretože počas tých dvanástich hodín my celý čas sedíme a to mne veľmi vadí, proste chýba mi pohyb.
Nedostatok pohybu kompenzuješ behaním, občas aj maratónom. Kedy si s tým začala?
Behávať som začala na La Palme, mala som asi 27 rokov. Tam majú slávny beh Transvulcania. Je to beh naprieč celým ostrovom. Keď som tam prišla druhýkrát, tak som si povedala, idem na to, musím to urobiť aj ja. A tak som vlastne začala. A bolo to krásne, lebo sme bežali šiesti astronómovia, spolu sme trénovali, spolu sme sa podporovali a potom sme to spolu vlastne aj zabehli.

A odvtedy behávaš maratóny. Kde si bežala naposledy?
To bol Patagónsky maratón začiatkom septembra. Bola som tam spolu s mojím manželom a dali sme si to na naše prvé výročie svadby.
Najmodernejšie observatórium súčasnosti poznáš dôverne. Máš v hľadáčiku ešte aj iné observatóriá, ktoré by si chcela vidieť?
Určite by som chcela navštíviť Extremly Large Telescope (ELT) v Paranale. To je nový 40 metrový teleskop, čo sa tam buduje. Kolegovia, ktorí tam boli, vraveli, že to naozaj človeku vyrazí dych. Ale pre mňa je Rubin vrchol, neviem si predstaviť, že by som našla ešte lepšie pracovisko.
Je observatórium prístupné návštevám?
Áno. Na návštevu sa však treba objednať. Teraz sme mali obrovitánsky záujem. Všetci z La Sereny chcú prísť, takže to bolo zarezervované na niekoľko mesiacov dopredu. My máme tzv. Program návštev pre Friends and Family. My si vieme, ako zamestnanci, zobrať so sebou návštevníkov na prehliadku cez víkend, väčšinou sú to soboty. Ja som takto predstavila observatórium mojim rodičom.
Pracuješ vo vysokohorskom regióne Atacama, kde takmer neprší a zrazu príde snehová búrka. 15. júla sa prehnala okolím observatória silná víchrica a museli ste observatórium opustiť. Čo sa vlastne stalo?
Štatisticky tu prší tak raz za rok a je to jeden deň, kedy všetko vyplaví, ale to je v poriadku. Žiadna katastrofa. Tento rok, tým, že je vlastne veľmi silné El Niňo, Super El Niňo, Tichý oceán je veľmi horúci a my aj cítime, že je veľmi teplo, celkovo je to neštandardné. Má byť zima a je teplo. To spôsobilo silné dažde. Trvali týždeň a možno pre nás na Slovensku by to bol normálny jesenný dážď, ale tu v Čile tým, že tá púštna zem nie je schopná nasať tak veľa zrážok, tá voda vlastne tečie po povrchu. No a keď dole pri oceáne prší, tak hore v tých vysokých kopcoch sneží a sneh sa potom topil, stekal a napĺňal rieky. Vytvorila sa jedna veľká rieka, ktorá sa vyliala do oceána. Bola to naozaj veľká prírodná katastrofa. Ľuďom voda zobrala aj celé domy, v oceáne sme videli chladničky, televízory, takže hrozné. Katastrofa neobišla ani samotné observatórium. Poškodilo to infraštruktúru, zničilo mosty, cesty, bola zničená aj nádrž na vodu. Veľa ľudí bolo 12 dní bez pitnej vody, vypadla elektrina. Ťažko sa to aj predstavuje, ale zažili sme to - zrazu sme boli bez elektriny a bez pitnej vody. Domácnosť skončila. Hrozné.

Medzitým sa infraštruktúru podarilo obnoviť, ale zatiaľ nepozorujeme. Máme „shutdown“, uzávierku. Tá bola naplánovaná na august, no už bola 3x presunutá. Uzávierku nutne potrebujeme, keďže musíme vyriešiť nejaké inžinierske problémy, závady. Na to, aby sme to vyriešili, musí byť teleskop vypnutý niekoľko dní po sebe. To sa nedá počas bežného rutinného pozorovania. Tie práce vykonáva tak 100 technikov. Oni tam musia prespávať, tam sa musia stravovať. Preto bolo nutné najprv obnoviť celú infraštruktúru, to sa podarilo koncom augusta. Shutdown sa posunul vlastne na september a teraz, keď už je všetko obnovené, tak prebiehajú inžinierske práce. Ostrá prevádzka začala na konci júna a trvala 3 týždne, kým nás búrka neprerušila.
Zažila si aj iné nebezpečné, či nepríjemné situácie?
Tak asi najhoršie boli zemetrasenia. Za posledný rok boli dve zemetrasenia s magnitúdo väčšou ako 6, ja som zažila iba jedno z nich. Našťastie počas toho druhého sme boli práve na dovolenke v inej časti Čile, tam sme to necítili. Bolo to vraj veľmi nepríjemné.
Dá sa na takéto situácie zvyknúť ?
Povedala by som, že Čiľania sú zvyknutí, ale ja si na to neviem zvyknúť. Keď cítim, že sa zem začne chvieť, tak ja proste mám inštinkt – utekať von z miestnosti.
Trúfala by si pracovať v ešte drsnejších podmienkach ako vládne na Cerro Pachón, napr. v nehostinnom prostredí na južnom póle v Antarktíde?
No ja by som si to netrúfla, ale mám kolegov Čiľanov, ktorí pracujú na Antarktíde a rozprávali mi naozaj neskutočné zážitky, čo tam zažili. Stretli tam také obrovitánske dvojmetrové tulene, sú veľmi agresívne. Musia si na nich dávať pozor. Fúka tam neskutočne silný vietor, ani nie tá zima tak vadí, ale ten vietor.
A čo tak byť astronómkou v ešte extrémnejšom prostredí, na južnom póle Mesiaca?
Fíha. No ja nemám rada ani kolotoče, nieto ešte cestu do vesmíru. To určite nie je pre mňa.
Kde sa vidíš profesionálne o desať rokov?
Určite nie na Rubine. Nedá sa takto desať rokov pracovať. Jedine keby nastali okolnosti, že by sme sa nemohli vrátiť späť na Slovensko. My sa chceme s manželom vrátiť. Ale keby sme z nejakého dôvodu nemohli, nikto nevie, čo sa stane, ja by som určite ostala robiť pre Rubin. Ak by sme ostali v Čile, tak jedine v Rubine. Ja sa v dlhodobom horizonte vidím na Slovensku. A chcela by som robiť s Rubin dátami, zo Slovenska. Teraz akurát rozbiehame proces, ako pridať Slovensko do Rubin „In-kind program“. To sú vlastne kooperujúce krajiny, ktoré spolupracujú s Rubinom. Bola by som veľmi rada, keby sa to podarilo. Tým pádom by som sa mohla vrátiť na Slovensko a pokračovať v práci s Rubin dátami odtiaľto.
Ja by som sa tak rada zamerala aj na iné krásne veci v živote, pretože s manželom chcem mať rodinu. Bola by som rada, keby sa mi tá veda transformovala aj do iných častí môjho života, že veda nebude na prvom mieste, budú aj nejaké iné veci.
Naznačuješ, že by si v budúcnosti, okrem iného, mohla presunúť svoju pozornosť z oblohy opačným smerom a skúmať tajomstvá našich predkov ukrytých pod nánosmi vekov a tak oprášiť svoj detský sen?
To si nechávam otvorené. Moji rodičia mi vravievali – najprv sa venuj vede, zarobíš si veľa peňazí a potom sa môžeš venovať archeológii. Pretože archeológovia sú všetci chudobní. A ja som im na to skočila. A potom som zistila, že aj vedci sú všetci chudobní.
Otázka na úplný záver - čo by bol pre teba väčší relax – zahranie Beethovenovej Mesačnej sonáty na klavíri, alebo zabehnutie maratónu?
To je dobrá otázka. Klavír určite. Šport nenapĺňa ľudskú dušu, hudba áno.

