Rozhovory

Úvod - Rozhovory - Marco Langbroek

Vedec telom i dušou

Tajomstvá vesmíru začal spoznávať v rovnakom čase ako abecedu, a astronómia sa stala jeho koníčkom na celý život, nie však živobytím. Dlhé roky zasvätil výskumu meteorov, dnes však sleduje prelety umelých družíc. Pozoruje, zaznamenáva a analyzuje rovnako precízne artefakty z doby kamennej, ako i pohyb družíc na obežnej dráhe. Trpezlivý, vytrvalý a bystrý pozorovateľ, vedec telom i dušou. Marco Langbroek.

Mesto Leiden je sídlom najstaršej univerzity v Holandsku. Pôsobilo tu viacero význačných fyzikov, vrátane laureátov Nobelovej ceny a istý čas tu prednášal i Albert Einstein. Leiden je tiež tvojím rodiskom i domovom. Hoci si absolventom tunajšej univerzity, neskončil si prírodovedný odbor, ale humanitný. Čo si vyštudoval a čo je tvojím zamestnaním?

Som archeológ so zameraním na staršiu dobu kamennú, čo je vlastne skúmanie našich najstarších predkov. Predstavte si napr. pračloveka s kamennou sekerou. Promoval som a následne získal titul PhD na tunajšej univerzite, neskôr som pracoval ako archeológ v inštitúcii zabezpečujúcej archeologický výskum pre dve mestské samosprávy. V súčasnosti som výskumným pracovníkom VU Univerzity v Amsterdame (Vrije Universiteit). Observatórium v Leidene

Mimochodom, dnes mierne ošarpaná veľká biela budova, v ktorej žil Ehrenfest, u ktorého býval i Einstein počas tunajšieho pobytu, sa nachádza neďaleko od môjho domu, rovnako ako i Leidenské observatórium. Observatórium je vzdialené asi 300 metrov.

Ako archeológ skúmaš tajomstvá ukryté pod zemou, ale už ako dieťa si svoj skúmavý pohľad zamieril opačným smerom, na hviezdnu oblohu. Ako si objavil astronómiu?

O astronómiu som sa začal zaujímať okolo roku 1976, mal som šesť rokov. Videl som program o pristátí vesmírnych sond Viking na Marse a rodičia mi kúpili knižku o planétach. Zaujalo ma to a keď rodičia zistili, že môj záujem je trvalý, koncom roka 1978 ma prihlásili do Združenia mladých astronómov Holandska (Jongerenwerkgroep voor Sterrenkunde, JWG). O rok neskôr, ako 9-ročný som si s pomocou členov združenia zhotovil svoj prvý ďalekohľad, 6-cm refraktor.

Sledovaniu oblohy si zostal verný. Uvažoval si o kariére profesionálneho astronóma?

Vždy som túžil študovať astronómiu, ale moja znalosť matematiky nikdy nebola najlepšia, takže ku koncu stredoškolských štúdií som od toho upustil. Rovnako ako astronómia ma vždy bavila i história a začal som zvažovať moje ďalšie vzdelávanie týmto smerom. Archeológia mala v sebe navyše i kus dobrodružstva a tak som sa rozhodol pre štúdium archeológie. Promoval som v roku 1998 a následne získal doktorát v roku 2003.

Astronómia sa stala jedným z mojich koníčkov. Zvláštne je, že nakoniec som sa venoval viac či menej intenzívne obom: astronómii i archeológii. Pre mojich kolegov archeológov je to vždy nepochopiteľné, keď nájdu citáciu s mojím menom aj v astronomických prácach!

Aké objekty si najradšej pozoroval svojím ďalekohľadom?

Kométa Hyakutake zachytená M. Langbroekom Spočiatku som pozoroval planéty, galaxie a hviezdokopy mojím 6 cm-vým ďalekohľadom, neskôr ho nahradil trocha väčší teleskop Newtonovho typu, s priemerom zrkadla 10 cm. Na ten som si našetril z vreckového. V tom čase som bol pomerne aktívny v združení JWG, stal som sa členom redakčného tímu, ktorý vydával časopis "Universum". Keď som mal 19 rokov, oslovili ma na písanie pravidelného stĺpca o pozorovaní malým ďalekohľadom do časopisu Zenit, najznámejšieho astronomického časopisu v Holandsku. Prispieval som tam niekoľko rokov. V tom čase sa môj záujem začal presúvať na menšie telesá slnečnej sústavy - na kométy a meteory.

80-te roky veľmi jasné kométy nepriniesli a ani návrat "starej dámy" - Halleyho kométy sa výnimočnou udalosťou nestal. Ktoré kométy sa ti podarilo pozorovať?

1P/Halley bola prvá, ktorú som pozoroval a neskôr som videl napr. Bradfieldovu v roku 1987 i niekoľko ďalších, nie príliš jasných komét s jasnosťami +4 až +7 magnitúdy v druhej polovici dekády. Chýbajúce veľké kométy typu Hyakutake a Hale-Bopp z 90-tych rokov boli dôvodom, prečo som sa o kométy prestal zaujímať a vrátil som sa k meteorom. V skutočnosti som po dva roky za súmraku pátral po nových kométach vizuálne mojím 10-cm Newtonom, neúspešne.

Stal si sa vášnivý a veľmi aktívny pozorovateľ "padajúcich" hviezd ...

Od deväťdesiatych rokov som sa venoval výlučne meteorom. Ako člen Holanského združenia meteorárov (Dutch Meteor Society, DMS) som sa zúčastnil veľkých expedícií na sledovanie meteorického roja Leoníd. Za Leonidami sme precestovali tri kontinenty a naše potulky nás zaviedli na rôzne miesta: Španielsko (1995, 1999, 2002), Francúzsko (1996), Portugalsko (2000), USA (2001), a vrcholom bola "naj" expedícia na severozápad Číny v roku 1998, ktorá bola organizovaná v spolupráci s Čínskou akadémiou vied a americkou NASA. Z tejto cesty mám mimoriadny zážitok: vo vzdialenej púšti na Qinghai-tibetskej náhornej plošine v nadmorskej výške 3500 m, pri teplote hlboko pod bodom mrazu, -23 °C sme pozorovali výbuch bolidu. Na potulkách za meteormi v Arizone ... a v Číne

Foto: M.Langbroek

Čo vzbudilo tvoj záujem o meteory?

Ako členovia miestneho astronomického združenia JWG sme v roku 1989 vypomáhali na akcii Otvorených dverí na Leidenskom observatóriu, počas ktorého som sa zoznámil s Petrom Jenniskensom. Peter zohral významnú rolu vo formovaní môjho záujmu. V tom čase bol doktorantom na Leidenskej univerzite a zaoberal sa meteormi. Bol mojím poradcom a učiteľom a nasmeroval ma k vysoko profesionálnemu pozorovaniu. Vďaka tomu som sa stal autorom a spoluautorom viacerých odborných článkov o meteoroch. Peter začal v roku 1992 pracovať pre Ames Research Center v NASA a následne sa stal známym odborníkom na meteory.

Bol to on, kto zorganizoval veľkú pozorovania maxima Leoníd z lietadiel, a tiež bol organizátorom expedície, ktorá našla prvé úlomky asteroidu 2008 TC3 v Sudáne. Jemu vďačím za veľa z toho, čo som v astronómii dosiahol. Meteorit? Nie, kamenná sekera pračloveka ...

Pozorovanie meteorov prinieslo i zopár vedľajších výsledkov, čiastočne preto, že široký záber môjho záujmu ma posúval ďalej za novými témami. Začal som zbierať meteority (a v súčasnosti vlastním peknú zbierku, kde sú aj tektity a impaktné brekcie) a skúmanie bolidov nakoniec vyústilo do záujmu o asteroidy a sledovanie umelých družíc.

Pozorovanie meteorov je náročné na čas a obmedzené na nočné hodiny. Ako sa ti darilo zladiť štúdium a neskôr i prácu s nočnými pozorovaniami, najmä počas meteorárskych expedícií?

Keď má človek dvadsať rokov, ľahko zvláda viac vecí naraz. A keď som bol doktorantom, vždy som si plánoval svoju dovolenku na obdobie meteorických rojov.

V roku 2004 som vážne ochorel. Veľké meteorické expedície boli príliš stresujúce. Neskôr, keď som sa zotavil, čoraz viac energie som musel venovať svojmu civilnému zamestnaniu. Tak som okolo roku 2005 "preladil" na menej namáhavú a časovo náročnú (ale zábavnú!) aktivitu - pozorovanie umelých družíc. V súčasnosti takmer všetky moje pozorovania sú zamerané už len na družice: som členom malej medzinárodnej (skôr však formálnej) siete pozorovateľov, ktorí vykonávajú pozičné merania, a z nich určujú dráhy špionážnych družíc. Tieto pozorovania vykonávam z môjho domu v centre Leidenu, pomocou DSLR fotoaparátu vybaveného sadou teleobjektívov a astrometrického softvéru, ktorý bol pôvodne vytvorený na spracovanie meteorov zaznamenaných z viacerých staníc.

V tom čase si sa zapojil aj do spolupráce astronómov profesionálov a amatérov pri pozorovaní blízkozemských asteroidov ...

Moja práca s asteroidmi začala zhruba v rovnakom čase ako sledovanie družíc. V roku 2004 ma jeden kolega - amatérsky astronóm (Jeff Brower) - zoznámil s projektom Spacewatch FMO, kde profesionálom vypomáhali záujemci prezeraním snímok získaných na Stewardovom observatóriu na Kitt Peaku, hľadajúc rýchlo sa pohybujúce objekty - blízkozemské asteroidy! To znamenalo, že v období rokov 2004-2006 mnoho mojich dní začínalo v skorých ranných hodinách zapnutím počítača a prezeraním niekoľkých snímok zhotovených 0,90 m teleskopom Spacewatch krátko predtým. Prezrel som viac než 3000 snímok, kým sa mi podarilo 9. apríla 2005 zbadať novú blízkozemskú planétku typu Amor, 2005 GG81.

Bol si nielen jeden z najvytrvalejších lovcov, ale i administrátorom FMO e-mailového fóra. Ako sa môže z niekoho stať administrátor?

Pôvodné fórum založil Stu Megan, ale po čase sa rozhodol s tým skončiť. Vtedy som navrhol, že to prevezmem a vytvoril som nové fórum, nakoľko som cítil, že takto vzniknutá komunikácia medzi členmi skupiny bola správna a prospešná.

Ďalšia oblasť, do ktorej si sa veľmi aktívne zapojil, bola práca s archívom SkyMorph. Ako si sa dozvedel o tejto možnosti?

Po zapojení do FMO Spacewatch projektu a následne i do sociálnej siete som sa práve tam dozvedel o tejto možnosti, kde o tom informoval Rob Matson. On je ďalšou osobou, po Petrovi Jenniskensovi, ktorý zohral dôležitú úlohu v mojej astronomickej kariére. Rob ma naučil, ako sťahovať archívne zábery, ako pracovať s astrometrickým softvérom Astrometrica a ako používať program FindOrb pri hľadaní nových objektov, ktoré sme našli v archíve, ako sa dopracovať k záberom z ďalších nocí, ktoré povedú prípadne až k získaniu definitívneho označenia, ktoré prideľuje Stredisko malých planét (Minor Planet Center, MPC).

Čo bolo dôvodom, že si začal hľadať asteroidy v archíve?

Dôvodov bolo viac: jednak to bola zábava a jednak to vyplnilo moje večery so zamračenou oblohou, ako i daždivé víkendy. Keď boli družice schované za mrakmi, NEAT archív, dostupný cez internet, sa stal mojím "poľovným" revírom ....

Môj postoj k veciam je vedecký. Získavanie nových vedomostí a "objavovanie" boli vždy chlebom a soľou môjho života: to bol dôvod, prečo som sa stal vedcom. Patrí to k mojej profesii i k môjmu koníčku. Skúmam, pozorujem, zaznamenávam, zisťujem, analyzujem. Či sú to kamenné nástroje, geologické vzorky, asteroidy, meterorický roj, satelity, či napr. vážky pri rybníku ... to som vlastne ja. Zvedavosť a túžba skúmať nové veci. Stále je čo objavovať na tomto svete, i na oblohe!

Existuje jedna ďalšia možnosť objavovania cez internet, podobná FMO Spacewatch projektu - hľadanie SOHO komét. Táto činnosť ťa vôbec neoslovila?

Nie, a akosi to neviem ani zdôvodniť. Snáď preto, že tam chýba astrometria a možnosť potvrdzovania cez prepočítavanie dráh (je to vlastne iba hľadanie niečoho na družicových snímkach a nahlasovanie).

Počas svojho „lovu“ si na archívnych záberoch objavil 57 asteroidov, viaceré sú dnes očíslované, niektoré sú už aj pomenované. Čo považuješ za najcennejší výsledok z archívnej práce?

Za cenné považujem objav troch Trójanov Jupitera (2001 SD355; 2002 WV27; 2002 WG29). Napadlo mi, že takto skromne pokračujem v šľapajach manželského páru Van Houtenových, holandských astronómov z observatória v Leidene, ktorí v 60-tych a 70-tych rokoch objavili väčšinu Trójanov tým istým teleskopom, ktorý bol použitý aj pri programe NEAT.

Môj najcennejší objav - asteroid 2005 GG81 typu Amor - však nevzišiel zo SkyMorphu, ale z projektu FMO Spacewatch, o ktorom som už rozprával. Nikdy nezabudnem na to ráno, keď som zbadal krátku stopu, ktorá sa vynímala na pozadí bodových hviezd a následne mi prišla správa zo Spacewatchu, že objekt bol poslaný na potvrdenie na stránku NEOCP (Near Earth Object Confirmation Page).

Neskôr, keď si dokonale zvládol postup hľadania nových planétok, spracoval si návod, ktorý bol veľmi užitočný pre ďalších, vrátane mňa samého. Po tom, čo Rob Matson pomohol tebe, podal si to ďalej. Bolo pre teba pomenovanie planétky (183294) na tvoju počesť ako "Langbroek" zadosťučinením?

Bol som tým veľmi poctený. A je dobre vedieť, že môj návod bol prospešný. To znamená, že to splnilo svoj účel.

Prezeraním archívnych snímkov si začal v čase, keď kredit za objav dostal program NEAT a nie samotný objaviteľ, predsa si pomenoval sedem planétok. S akými pocitmi si vyberal navrhované mená?

Cítil som, že týmto spôsobom môžem preukázať poctu niekoľkým osobám, ktorí si to zaslúžia. Doteraz navrhnuté mená sa týkali buď aktívnych amatérov astronómov, ktorí sa venovali skúmamiu meteorov, asteroidov a umelých družíc, alebo niekoľkých mojich profesionálnych "vzorov" z paleoantropológie (Eugene Dubois a Lewis Binford). Je to veľmi dobrý pocit mať možnosť týmto spôsobom preukázať úctu ľuďom, ktorých si vážiš pre ich činnosť.

Za meteormi si precestoval už takmer celý svet, existuje ešte miesto na Zemi, z ktorého by si rád pozoroval?

Áno, mal som to šťastie pozorovať na mnohých miestach našej planéty: v odľahlej provincii Qinghai v Číne, v Arizonskej púšti, v Senegale, v pohoriach Španielska (dokonca na Calar Alto v roku 1995), vo Švajčiarsku, na francúzskom vidieku, v Portugalsku, Nemecku, Dánsku a samozrejme v Holandsku. Raz by som rád videl meteorický dážď a Magellanove mraky z Austrálie. Je to jedna z vecí, ktoré sú na mojom zozname "Musím spraviť".

Máš obľúbenú knihu astronomickú knihu?

Viacero, ale výnimočné miesto má u mňa dielo Carla Sagana "Kozmos", čo je vlastne prepis rovnomenného náučného televízneho seriálu. Môj záujem o astronómiu sa stupňoval každým ďalším dielom, ktorý som ako chlapec začiatkom 80-tych rokov pozorne sledoval. archeologická konferencia, Senegal 2010

Na rozdiel od viacerých archeoastronomických "odborníkov" typu Erich von Däniken, si ty skutočný odborník v oboch celkom odlišných vedných odboroch, v archeológii i v astronómii. Aký máš názor na tieto teórie?

Musím povedať, že som veľmi kritický k väčšine prípadov archeoastronomických štúdií, najmä k tým, ktorých autormi sú astronómovia. Tieto výskumy zvyčajne preceňujú význam megalitov a ignorujú širší archeologický kontext. Často sa snažia zobraziť našich predkov ako "vedcov", pozorovateľov astronómov a kladú príliš veľký dôraz na "funkciu kalendára" atď.

Ale verím, že mnoho megalitických stavieb nebolo vytvorených na základe pozorovaní zimného slnovratu, vznikli iba ako symbolika (podobne ako lode Vikingov, na ktorých boli pochovávaní, neboli určené na plavbu). Naši predkovia naozaj nepotrebovali kamenné stavby na určenie času kedy orať a zasiať obilie: oni to zistili podľa iných signálov prírody. Dôsledné sledovanie času a pozorovanie prechodov cez poludník sú „posadnutosťou“ modernej doby, kde čas je punktičkársky dôležitý, zatiaľ čo sme stratili, prinajmenšom v našom modernom západnom svete, kontakt s udalosťami ako je prílet vtákov, či obdobie kvitnutia stromov.

Čo pre teba znamená astronómia?

Je súčasť môjho života a bude doň patriť navždy. Nič nie je uvoľňujúce ako ležanie na chrbte pod tmavou oblohou s trblietajúcimi sa hviezdami, pri pozorovaní padajúcich hviezd a Mliečnej dráhy. Nikdy neodolám pohľadu na jasnú oblohu.

Každý Schliemann hľadá svoju Tróju. Tá tvoja je ešte schovaná pod nánosmi vekov alebo krúži kdesi v hlbinách vesmíru?

Kto vie? Zaujímavé je to, že ani v astronómii a ani v archeológii nikto vopred nevie, čo objaví. Teda, kto vie, čo príde? Čas ukáže!

Leiden - Nové Zámky, 8. jan 2011


Namiesto doslovu

V roku 2009 si prestal prezerať NEAT archív po tom, čo si našiel 57 asteroidov. Prešli tri roky a začal si opäť prehľadávať, tentokrát čerstvé snímky z observatória Piskésztető. Ako k tomu došlo?

V lete 2012 som sa zapojil do pozorovacieho programu Konkolyho observatória v Maďarsku, na Piszkéstető, ako dobrovoľný prehliadač CCD snímok. Vizuálne som prezeral obrázky a hľadal objekty, ktoré softvér nezachytil. Prehliadka používala 60-cm Schmidtov teleskop. Snímky som prezeral zvačajne v noci. Môj prvý objav prišiel v októbri 2012 a vo februári 2015 som takto našiel blízkozemský objekt 2015 CA40.

Rok 2012 bol pre teba bohatý na vzrušujúce aktivity a nečakané udalosti. Jednou takou udalosťou bolo ocenenie Holandskou kráľovskou astronomickou spoločnosťou. O čo išlo?

Bola to výročná cena Dr. J. van der Bilta a udelili mi ju za moju prácu v oblasti meteorov, asteroidoch a meteoritoch. Súčasťou ocenenia bola finančná odmena, za ktorú som si kúpil ďalekohľad Celestron C6.

Vladimír Bahýl prednáša na Astronomickom ústave SAV, Skalnaté Pleso.
Marco preberá ocenenie Holandskej kráľovskej astronomickej spoločnosti. Foto: archív M. Langbroek

Namiesto zisťovania, čo všetko môžeš pozorovať novým teleskopom, si sa pustil do skúmania meteoritu Diepenveen ...

Áno, dostal som príležitosť zapojiť sa do výskumu nového zaujímavého meteoritu Diepenveen, čo nakoniec viedlo k výskumnej práci v Holandskom národnom prírodovednom múzeu v rokoch 2015 až 2017.

Príbeh tohto meteoritu je rozhodne neobvyklý. Meteorit dopadol pred 146 rokmi, v októbri 1873, ale o jeho existencii sme sa dozvedeli až v roku 2012.

Meteorit spadol do poľa pri dedine Diepenveen, na východe Holandska. Svedkom pádu bol miestny roľník Albert Bos a jeho manželka. Nájdený úlomok o hmotnosti 68 gramov odovzdali dedinskému učiteľovi. Odtiaľ sa nájdený meteorit dostal do zbierky kuriozít Vyššej obecnej školy v neďalekom mestečku Deventer, kde sa na kuriozitu čoskoro zabudlo. Pravdepodobne celé storočie naň padal prach v podkroví školy.

Meteorit Diepenveen. Foto: M. Langbroek
Meteorit Diepenveen

Keď pred takmer 50 rokmi školu zatvorili, niektoré veci z inventára, ktoré mali byť vyhodené, „zachránil“ učiteľ, vrátane malej drevenej krabičke s meteoritom. Potom ležal na poličke mnoho rokov, až kým „záchranca“ nezomrel. Jeho vdova meteorit darovala rodinnému známemu, pani Kiersovej, ktorá zbierala kamene. Mala to roky a neuvedomovala si, akú vzácnosť má. V lete 2012 pomohla náhoda: pani Kiersová každé leto navštevovala kemping, kde býval jej susedom Henk Nieuwenhuis, kurátor na dôchodku planetária Eise Eisinga vo Franekere. Počas pobytu urobila p. Kiersová výstavu svojich kameňov pre miestnych návštevníkov. Henk pochopil, že nejde o obyčajný kameň, ale o meteorit. Skontaktoval vtedajšieho prezidenta Holandskej kráľovskej spoločnosti Niek de Korta, ktorý tiež usúdil, že ide o skutočný meteorit a obaja oslovili mňa.

Keď som zazrel fotky, skoro som dostal infarkt, nielenže to bol evidentne meteorit, ale okamžite som ho rozpoznal ako vzácny uhlíkový chondrit.

Začal som ho skúmať a klasifikovať. V tom čase mi ani nenapadlo, že výskum bude nakoniec veľmi rozsiahly a že jeho výsledkom po šiestich rokoch bude 31 stránková práca v časopise Meteoritics & Planetary Science, kde som uvedený ako hlavný autor s 25-imi spoluautormi z 20 rôznych medzinárodných inštitúcií.

Vďaka tomu som získal dočasný výskumný úväzok v Naturalis Biodiversity Center Holanského národného historického múze v mojom rodnom meste Leiden. V súčasnosti tam stále hosťujem. Tak som sa zrazu ocitol v profesionálnom výskume meteoritov a pracoval v národnom múzeu!

Ako sa ukázalo, meteorit Diepevennen je výnimočný, dokonca aj medzi vzácnymi CM chondritmi, jedná sa o regolitový zlepenec (brekcia) so stopami impaktmi vyvolaných zmien. Zaujímavosťou je, že odrazové spektrum meteoritu je podobné sprektru asteroidu Ryugu. Pri tomto asteroide nedávno operovala sonda Hayabusa 2, ktorá z neho odobrala vzorky a v decembri 2020 ich má dopraviť na Zem. Som veľmi zvedavý, ako dopadne porovnanie vzoriek z Ryugu s meteoritom Diepenveen.

V roku 2017 došlo k ďalšiemu pádu meteoritu, pri meste Broek in Watertland, len pár kilometrov severne od Amsterdamu. Stalo sa to za súmraku 11. januára 2017. O dva a pol týždňa neskôr bol Niek de Kort kontaktovaný mladým párom, ktorý si ráno 12. januára všimli poškodenú strechu ich záhradnej kôlne a na streche prístrešku našli začiernený kameň. Vycestovali sme na miesto vyšetriť túto udalosť. Bolo to 0,53 kg L6 chondrit, šiesty nájdený holandský meteorit.

Vladimír Bahýl prednáša na Astronomickom ústave SAV, Skalnaté Pleso.
Náleziská holandských meteoritov. Foto: archív M. Langbroek

Od roku 2005 sa venuješ sledovaniu špionážnych družíc, premeriavaš ich polohy a z nich počítaš dráhy, ktoré z pochopiteľných dôvodov nie sú zverejňované. V roku 2014 otriasla svetom veľká letecká tragédia. V súvislosti s jej vyšetrovaním si bol požiadaný o pomoc. O čo išlo?

Bolo to niečo hrozné a dramatické: zostrelenie letu MH17 spoločnosti Malaysia Airlines nad Ukrajinou 17. júla 2014. Civilné lietadlo bolo zostrelené ruskou protilietadlovou raketou BUK, pravdepodobne ho nesprávne identifikovali ako ukrajinské vojenské lietadlo. Z 298 cestujúcich a posádky, ktorá toho dňa bohužiaľ prišla o život, bolo 193 Holanďanov (čo sa ma osobne veľmi dotklo, nakoľko som mal letieť rovnakou trasou a tou istou leteckou spoločnosťou iba o 3 dni neskôr). Napísal som blog (sattrackcam.blogspot.com), kde som analyzoval, ktoré družice amerického výstražného systému SBIR mohli zachytiť odpálenie rakety. Blog čítal aj Pieter Omtzigt, člen holandského parlamentu, ktorý v januári 2016 organizoval rokovanie Stáleho výboru pre zahraničné veci holandského parlamentu. Jeho členovia si vypočuli niekoľko relevantných odborníkov: právni experti, radaroví experti, holandskí spravodajskí experti, vyšetrovatelia nehôd, predseda Európskej asociácie vedúcich letovej prevádzky a pod. A bol som tiež pozvaný ako expert, aby som informoval výbor, ktoré vojenské satelity mohli sledovať odpálenie rakety.

Od vypočutia uplynuli len tri dni, keď ma kontaktovalo Holandské kráľovské letectvo (Dutch Royal Air Force), presnejšie ich novozriadené Stredisko kozmickej bezpečnosti. Zaujímali ich moje odborné znalosti v oblasti sledovania špionážnych družíc. O rok neskôr mi ponúkli prácu konzultanta pri tvorbe automatizovanej optickej sledovacej siete. Je zaujímavé, že oblúkom sa dostávam znova k blízkozemským asteroidom, ktoré sa tiež stali predmetom záujmu strediska, hoci nie prvoradým.

Aké su tvoje aktivity okrem prísnej a presnej vedy?

V dôsledku aj vyššie uvedených udalostí som začal byť mediálne aktívny. V posledných rokoch som sa často vyjadroval v domácej i zahraničnej tlači, v rozhlase i v televízii na viaceré témy: od asteroidov, cez meteority, špionážne družíce až po kórejské balistické strely. Bol som hosťom niekoľkých holandských televíznych programov a tiež v dokumentárnom programe americkej verejnoprávnej stanice PBS o vyšetrovaní severokóreských balistických striel. V uplynulých rokoch som poskytol viacero rozhovorov pre holandské, britské, americké i nemecké rozhlasové stanice.

xx. december 2019